Pravda často tak bolí … ale lieči.

Ak Vás nebaví dlhé čítanie, preskočte na posledné odstavce.

Ale moje skromné zážitky s neprispôsobivým občanom SVETLEJ

pleti tak trocha poodhalia, o čom môže byť vzdor vo voľbách.

Ako „antré“ spomienka na časy spred dvaatrištvrte roka.

Líhal som si jedného večera do postele, aby som sa vyspal pred ďalšou

dennou dvanástkou, škoda, že nehovorím o pifči, čo ale môj „milý“ spolubývajúci

kľudne mohol, lebo jeho nasledujúci deň ani tie ďalšie žiadna robota nečakala.

Proste taký krátkodobý nezamestnaný – a ako lahôdka priamo na mojej izbe,

s možnosťou otestovať na vlastnej koži, aké sú pocity istých ľudí v istých

oblastiach, našťastie to moje testovanie bolo len krátkodobé, časovo ohraničené

„len“ na pár týždňov, zato ale intenzívne a do duše hlboko sa vrývajúce.

Prvým jeho pozdravom, a to som toho chlapíka ešte ani len nevidel, nepočul a necítil,

bola o pár centimetrov skrátená lovecká saláma, ktorú som si takto upravenú

našiel po príchode na izbu.

Vydržal som to tri dni, zvedavý, čo ešte veselé ma čaká, ale zatiaľ sa nič nedialo,

tak som sa ho spýtal, že ako chutila.

Pohľadom najnevinnejšieho zlodeja, aký len dokázal vystrúhať a odpoveďou:

„Neviem, prečo sa pýtaš?“ mi na tvári vylúdil úsmev … on vedel, ja som vedel,

aj náš tretí spolubývajúci sa už dostával do obrazu … ale proste Robko, naozaj

sa tak volal, začal hrať tú hru na nepostihnuteľného zlodeja a bezbranných 

okrádaných. Viacerí povedia, však si mu mal jednu výchovnú pri..bať a bolo by.

No ale to by som nezažil všetky tie „príjemnosti“ a nemal prestavu o tom, ako

to v takomto vzťahu zlodej – okrádaný chodí. A chcel som masochisticky

vedieť, kam až to dokáže Robino vyšperkovať.

Ten chlapík nemal mydlo, z dvoch centimetrov na dne telového šampónu, ktorý,

ako som sa dozvedel neskôr, čorkol na predchádzajúcom ubytovaní, mu

behom piatich týždňov nášho spoločného bývania ubudli tri milimetre, svoje

smradľavé ponožky čistil tak, že ich vyložil do vetracieho okienka v kúpeľni,

ani len čistá teplá voda, za ktorú nepriplácal ani český halier, nehrozila.

Takýchto ubytovaných musia majitelia vrajhotelov, ako bol ten náš, milovať –

žiadna spotreba, len čistá kešovka od zamestnávajúcich agentúrnikov.

My s Jarom, tým ďalším do tretice, sme mali niekedy nervy, ale o to väčšiu

zábavu, keď sme sa v Robkovej neprítomnosti bavili o tom, akého husťáka

navonok hrá a aký je to pritom úbožiak vovnútri.

Ale aby som sa vrátil k tomu môjmu zaspávaniu z úvodu.

Proste ľahol som si do postele a … Robko spustil také ohlučujúce decibely,

že by sa za ne nemusel hanbiť majster (prinajmenšom Európy) v chrápaní.

Skúšal som kadečo – klasické cmukanie s ním ani nepohlo, hlasné pokašľávanie

ho akurát tak otočilo na druhý bok. Najsilnejší zvuk, aký som dokázal vylúdiť ja,

tak, aby som nemusel kričať a hvízdať, bolo tlieskanie – dokážem tlesknúť

naozaj nahlas, to ho na dve tri minútky dostalo do tichého stavu, no ja som

behom takej krátkej doby nedokázal zaspať.

Pretrápil som sa nocou až k celodenke, tam som to nejako odmátožil a po návrate

na izbu začalo jedno superabsurdné divadlo. 

„Však my to už tu s tebou nejako tých pár dní vydržíme“ – to mala byť akože

ironická poznámka k môjmu nočnému tlieskaniu a nepriama výzva k návšteve

psychiatrie.

No skvelé – tak Robko nechodí do roboty, všetky svoje zarobené prachy

rozfrcká na automatoch a tiketoch, potom hladný ňúra v mojich a Jarovych

veciach, aby v nich našiel niečo pod zub a do škvŕkajúceho žalúdka a my,

aby sme mohli ísť zarobiť, kúpiť, doniesť domov a nechať si zožrať, sa ešte

ani len vyspať nemôžeme. Proste si dovolíme Pána Kráľa budiť, keď si

z cudzieho konečne nakŕmený slastne pochrapkáva a oddychuje

pred zajtrajším kutraním a vyžieraním.

Po mesiaci podobných zážitkov a absolútnej ignorácii zo strany ubytovateľa,

zamestnávateľa, na políciu nechodím, ale skúsil som, he he he, ha ha, výborne

som ich pobavil, oni výborne pobavili mňa svojim uplatnením POMÁHAT a CHRÁNIT,

naozaj to je bez mäkčeňov. Zľutoval sa jeden v agentúre ako koordinátor asi omylom

 (keďže bol slušný, ochotný a snažil sa pomôcť, keď vedel) zamestnaný mladý muž

a nakoniec Robka odlifrovali preč. Síce len na vedľajšiu izbu sa im to podarilo, ale

pre nás s Jarom to bol dôvod na oslavu a úsmevy od ucha k uchu.

A Jarovi ani to udrbané mydlo na záver nieže nevadilo – ono nás nesmierne pobavilo,

že posledná Robkova návšteva kúpelne bola spojená nie s umývaním … seba,

riadu, čohokoľvek … ale práve s tým, čím nás obšťastňoval posledné týždne.

Toľko k môjmu chápaniu asi neporovnateľne drsnejších problémov, ktoré majú

na dennom poriadku dlhoročne Kotlebovi voliči, ale určite aj niektorí Maňkovi.

Plus kvantum nevoličov.

Potkaní ALFAsamec vyšle na to určeného jedinca ochutnať, ak prežije, fajn, môže

žrať aj ten z vrcholka pyramídy. Ak neprežije, je ho síce škoda, ale z hľadiska

prežitia potkanej svorky nevyhnutné.

Nie síce do krajností presná paralela, ale predsa len …

Dottore F. mohol z „povzdálí“ celkom presne vyhodnotiť, či ÁNO alebo NIE.

A či osobne bojovať proti nejakému ďalšiemu „vrecu“ z nonSMER tábora a

potupne s ním v druhom kole prezidentských volieb prehrať.

Kua, veď jeho (a ním v mnohom prekonaný) vzor VLADIMÍR by mu o tom

vedel niečo porozprávať.

ALFA je ALFA a lepšie ešte na 2 a 1/4 roka ALFApremiér, ako BETAprezident

vysmievaný všetkými jeho neprajníkmi.

Ale ak to dá a povie, že do toho ide, tak je HAZARDNÝ HRÁČ, ktorý sa

rád pohybuje na hrane. No silne pochybujem.

Veď predsa … I S T O T Y  NEPUSTIA.