Pravda často tak bolí … alELIeči.

Páni majitelia zapískajú,

strážne psy, strážni psi, novinári, uniformovaní zabrešú,

ponaháňajú, ovečky sa zľaknú a rozbehnú želaným

smerom a žerú, čo sa im na novom mieste, v novej

situácii ponúka.

Ovce sú zásadne tí druhí … pre jedných „Ficovi tupovoliči“,

pravoverní pohŕdajú „voľnomyšlienkárskymi SaS-kármi“,

ďalším sú pre posmech „tupé cirkevné ovečky zbožne

vzhliadajúce k ikonám na kazateľniciach“.

Obrazovkou sa sem tam blysne reklamná výzva

„Nebuď OVCA“ hlásaná mojou „obľúbenou“ poisťovňou,

v podstate hovoriaca „Staň sa aj ty členom, členkou nášho

stáda, nech aj teba môžme trošku podojiť a strihnúť o nejaké

bubu, ktoré použijeme napr. na to, že budeme v TV hovoriť, že

už ovca nie si a ostatní áno“.

Začína to tu pripomínať jeden veľký, štátom organizovaný …

BORDEL … pasáci, ich obľúbené, protežované, obdarovávané

neviestky, po novom aj ženíškovia … a množstvo zdieraných,

na pekné rečičky nalákaných, dôverčivých, oklamaných.

Dennodenne makajúcich na „svojich“ pasákov, žiarlivo

striehnúcich, aby ovečky dojili zásadne a len pre nich.

Ale to som odbočil.

V jednom písmenku zmenené, na prvýkrát celkom fajn a vtipné

slovíčko OVČANIA každým ďalším počutým a čítaným razom

núti zaradiť jeho používateľa do nového stádočka,

či to chce alebo nie. Beriem, teraz aj mňa.

Ja sa ani nebránim tomu označeniu ovca, ale keď už, tak

jedine v zmysle Kristovho „Pas moje baránky, pas moje ovce“,

kde mi ale neukazuje čo mám robiť, kam ísť, čo požívať

žiaden z ľudí, ale najradšej priamo SLOVO. A to od Najvyššieho si

kľudne rád vypočujem, prečítam od Človeka k tomu povolaného.

Len ten to robí tak, že ma do ničoho nasilu netlačí, ale pritiahne

povedaným, napísaným.

Baránok Boží …