Pravda často tak bolí … ale lieči.

Ja som to tušil, že sa chystá prvotriedna zábava, za ktorú dokonca ani nemusíte

platiť, ono je to celé vymyslené tak, že ak máte dostatočne pevné nervy

a nezdupkáte odtiaľ po pár hodinách či dňoch, po pár týždňoch mäkšej či tvrdšej

driny dostanete pár/nepár stovák – tri, štyri, tí šťastnejší možno aj päť stovák €ur.

Už predvčerom, vlastne predpredvčerom, v stredu, sa môj momentálne

najobľúbenejší teamleader predviedol, síce nie v plnej paráde, ale prvé

náznaky tam už boli.

Však ono je to kus chlapa, vysoký plus mínus meter deväťdesiat, váha

tipujem stodesať, takže autorita tam aká taká je už len pri pohľade

naňho, autorita stúpa strmo nahor aj pri hrmotnom slovnom prejave,

ktorý nejde prehliadnúť, sebavedomie z neho len tak srší.

Až tak, že si bez bázne a hany dovolil tie tri dni dozadu sfúknuť aj ďalších

troch teamleadrov – chlapíkov služobne ja jeho úrovni, s tým, že on je

na tej pozícii zo všetkých pravdepodobne najdlhšie, prípadne dostal

kompetencie od svojho nadriadeného, aby kaučoval celé osadenstvo

linky v prípade, že to nebude robiť supervízor.

No … môžme debatovať o tom, či to sfukovanie bolo oprávnené alebo nie,

podľa mňa bolo tak trocha zbytočné, ale zasa keď som raz šéfom, treba

dať všetkým naokolo na vedomie, že nemienim tolerovať akékoľvek náznaky

revolty či neporiadku na mieste činu.

To len tak, aby ste boli aspoň trocha v obraze.

V posledný deň tohoto pracovného týždňa sme boli ôsmykrát na linke,

už dosť dlho na to, aby sme mali pomerne slušné tempo, aby sme

plnili na sto percent celkom mäkko nastavený denný plán, aby sme aspoň

približne spĺňali predstavy teamleadrov, supervízora and Co.

Smenu sme začali dosť zúfalým tempom, všetci, čo majú akékoľvek

vyšie postavenie, dosť zúfalo pobehovali okolo nás a snažili sa zistiť

príčinu, kde to viazne.

Naša partia Happy Eight ale bola dnes na tom celkom dobre.

Nerobili sme príliš veľa chýb, s rýchlosťou sme na tom boli tiež

veľmi slušne, takže nebolo príliš veľa príčin, prečo sa pri nás

zastavovať a robiť nám vetry.

Už sa zdalo, že celkom pokojne vplávame do prístavných vôd víkendu,

keď kde tu zrazu, znenazdajky, zaparkoval svoj majestát za mojim

chrbtom chlapík, čo ma nakopol k dnešnej beletrii.

Tak to často býva, keď vám dajú všetci pokoj, tak vám to ide pekne

od ruky, viacmenej bez chýb a zbytočných stresov … rýchlo a

hlavne kvalitne – presne to, čo všetci od majiteľov, akcionárov až

po najnižie veliace články chcú.

A keď sa vám postavia za chrbát, tak ako na potvoru práve vtedy

spočinie pred vami kus, na ktorom niečo nesedí, s ktorým sa paprete

dlhšie ako obvykle, kolegovi, s ktorým úzko spolupracujete, sa začnú

tak troška tiasť ruky, lebo predsa len, má o dvadsať rokov menej než vy,

menšie skúsenosti, väčšie nervy z pozerania sa naňho, no proste …

vaše tempo je výrazne pomalšie ako očakávané.

Čakal som kadečo, ale hlášku

„Čo sú to tu za SLIMÁČIKOVIA?“ nie a aj keď som mal spočiatku

dosť veľkú chuť uhnúť sa a dať mu možnosť, nech mi teda požadovanú

rýchlosť a kvalitu predvedie, nechal som to tak, lebo ma veľmi rýchlo

začala baviť predstava, že ja predsa mám iné zbrane, ako rýchle ruky

v robote, ešte rýchlejší výrečný jazyk – no predsa len, moja

výkladná, priam smrtiaca weapon, je písané slovo, hoci keď príde na to,

tak ani slovným prestrelkám sa nevyhýbam, tam som sa v dobách

dávnejších ale niekedy neokontroloval a dával som príliš najavo svoju

prevahu, niečo v tom zmysle však ja big bossovi ukážem, kto je tu

biggest boss.

Dosť odvážna hláška, nazvať niekoho slimáčikom, ale mne sa to

v priebehu pár minút tak zapáčilo, že som to prijal za svoje.

Veď niet väčšej zábavy, keď si pomalinký slimáčik dá battle

s rýchlym gepardom a ono sa nakoniec ukáže, že sú to všetko len

prezývky typu Drobček u sto a plus kilogramových vyšportovaných

nabúchaných chlapíkov, prípadne Gazela u fešandy typu Helenka

Růžičková, či Killer u najmierumilovnejšieho z vašich známych.

A vôbec, jeden nikdy nevie, kto sleduje a kontroluje koho.

V podniku môže jeden supervízorovať všetkých svojich podriadených,

pričom len tak celkom zdanlivo náhodou supervízoruje niekto

jeho, takýto záujem môže mať aj samotný materský podnik, už

len preto, či niekto z riadiacich článkov príliš nestresuje tých,

ktorých má na starosti, či práve on nie tou príčinou pomalosti,

nekvality, nervozity a bleskových rozhodnutí o okamžitom definitívnom

odchode, mnoho ľudí si povie, že to predsa nemajú zapotreby.

Kľudne môžu tieto veci zaujímať aj svedomitejších ľudí zo štátnej

správy, ktorí majú podobné záležitosti na starosti a záleží im na tom,

aby tí, ktorí v konečnom dôsledku vyrábajú hodnoty, vďaka ktorým

živia svoje rodiny aj oni sami, mali aké také slušné podmienky

na pracoviskách, aby to tam nebolo ako na lavičke slovenského

futbalového nároďáku pred a po Weissovi, niekedy pomaly nestíhate

sledovať, kto všetko už odišiel a koho nového to máte za kolegu, pričom

sám si nie ste istý, či zotrváte aj naďalej, či už z vôle svojej alebo vyššej.

A v konfrontácii one on one to dosť často končí prepustením služobne

mladšieho, pozične nižšieho, no pri konfrontácii päť šesť desiatok

nespokojných, aspoň základne právne podkutých ľudí to už môže byť

pre akokoľvek profesionálne zdatného, skúseného borca, ale s trošku

ťažšie sebaukontrolovaným správaním sa k podriadeným, dosť zložité.

Ja mám borcov tohoto typu rád.

Už len preto, že mám rád výzvy.

Nejde o to, kto koho dá dole, asi by sa našli oblasti, kde by jeden

druhého čo druhý prvého dali dolu ľavou zadnou.

Ale hovorím si, že prečo.

Nie je krajšie rozvíjať priateľské vzťahy Maďari – Slováci, ako sa sekať

hlava nehlava, rúb a rež do krve, kto z koho, za oko oko, za zub zub?

Nuž, neviem Vám zatiaľ ani meno ani priezvisko, Mr. Gepard, počul som

od kolegov, že ste veľmi zručný šróbovač a verím, že je toho ďaleko viac, ale

v Top Chassis-och si s Vami dám battle kedykoľvek, už len pre tú prču,

či Slimáčik dokáže pri priaznivých okolnostiach obehnúť Geparda.

Prajem Vám, nech sa darí a aby sme sa spoločne trápili jedni druhých

čo najmenej.

Pred rokmi som počul Dottoreho Fica, ako propaguje prácu vo Voderadoch

pri Trnave, prečítal som odvtedy  nejeden článok pre a proti dotáciám

od štátu smerom k podnikom typu Samsung.

Mám k tejto značke osobitný vzťah, lebo to bola moja prvá poriadna

minivežička, ku ktorej ma viažu spomienky na vysokoškolské roky.

Kupoval som ju v Rakúsku tesne po revolúcii, dodnes slúži, aj keď

kazeťák na nej hrá o čosi rýchlejšie ako na iných značkách.

Darmo – SAMSUNG chcel asi už vtedy byť rýchlejší ako jeho konkurenti.

Igor (myslím Matoviča) – toto je jedno z riešení tej slávnej rómskej otázky,

v podniku je kopec mladých chlapcov a dievčat okolo dvadsiatky, Rómiek

a Rómov, ktorým sa robiť chce, ktorí robiť vedia, ktorí nepotrebujú

utekať ďaleko za hranice, aby sa až tam mohli normálne zamestnať a kde

sa na nich nebudú pozerať ako na, s prepáčením, lenivú špinavú zberbu,

aj keď najčastejšie takéto pomenovania používajú príslušníci …

no, toto si už doplňte sami.

Utekám sa rýchlo navečeriať, je síce pol tretej ráno, ale mne škvŕka

v žalúdku, že by som zobudil rotu unavených sedmispáčov.

See You Next Time pri ďalších príhodách z juhu Slovenska.