Pravda často tak bolí … ale lieči.

Má to totiž dva háčiky. Lepšie povedané,

jeden háčik a druhý ale ku…sky (bodky=krik, plač, mohutný zvierací hlas) veľký

hák. Aj tak je to zvláštne, ako pokrytecky vybodkovávame časti slov, slová v texte,

ktoré by mohli „vzbudiť pohoršenie“, „ohroziť mravnú výchovu mládeže“ a sto ďalších

výhovoriek, prečo nepoužiť slovo ‚kuJEVsky‘, … a na druhej strane slová, reči, ktoré

pohoršenie vzbudzujú, mravnú výchovu mládeže naozaj ohrozujú, sú vystavované

na obdiv a dennodenne ich opakovane počúvame.

V práci, škole, televízii, úplne všade.

Ale aby som sa vrátil k há(či)kom.

Prvý je známy všetkým aspoň troška zorientovaným a informovaným.

Všetko je v „v súlade so zákonom“, „dôkazy sa nenašli“ a ak aj áno, sú

ochotne zlikvidované nielen pomáhačmi a chráničmi.

No ale TEN DRUHÝ.

Proste niečo strašné, hrozné.

Najlepšie je všetko vysvetliť na jasnom, všetkým zrozumiteľnom príklade.

Modelová situácia: V rodine sa vyskytuje malý zlodejíček, zlodejka, ktorí kradnú

spolužiakovi desiatu, mamke pade €centof z peňaženky, v Tesku čokokoládku,

lebo veď osadenstvo nestíha byť všade, prenešťastní e/i-migranti môžu úplne

legálne, málo rokov v občianke, … ehm, pase.

Všetci mávnu rukou, však veď on(a) z toho vyrastie, postrašíme dvojkou

zo správania/chovania, zakážeme mobil a plej.stej.šn a …

aj tak stále nesmierne ľúbime, urobíme kakauko a dáme pusu pred spaním na líčko.

No a zásadný problém je u nás nepísaná veková hranica trestnej zodpovednosti.

Ofiko je to 15/18 a možno ešte aj nejaké iné numerá, ale čo je zásadné, podstatné,

neoddiskutovateľné a tak príťažlivé a sexy na našich malých milých krajinkách,

keď sa zákony ešte písali na kovových strojoch, tak prvá jednotka bola klepnutá

slabo, tak tvorca zákona ju klepol ešte raz a kašľal na nejakú kontrolu, či opravu,

jednoducho tam nechal obe, my vôbec máme radi/y doubles, viď dvojkríž a tak,

takže bolo z toho 115 a 118, neskôr to zmenili na spomínaných 15 a 18, ale veď

to poznáte, zvykli sme a dobre nám je.

DOBRE NÁM JE.

Aj keď bez peňazí, ale skutočne neskutočne dobre.

Pekne na kopci za dedinkou,

pekné švárne dievčatá a pohľadní fešáci na každom kroku,

od hladu neumiera nik, pod mostom tiež len fajnšmekri milujúci

hukot kolies kamiónov s ukradnutými tonami dreva smerujúcimi do Poľska,

aby nám tam z neho vyrobili nábytok a pekne so ziskom predali.

No a my, BOHÁČI nevídaní, neslýchaní, my NA TO MÁME!

Vždy, za každých okolností, akokoľvek chudobní hmotne, o to viac

duševne a duchovne, veď aj Abd-Ru-Shin spomínali niečo o malom národe,

pomôžeme si, poplačeme, povzbudíme, odpustíme a ráno

šup šup znova ŽOBRAVÉMU OLIGARCHOVI odovzdať vyše polovicu

zo zarobeného, žiadna vzbura, protest, odpor, násilie.

Prečo?

No PDETO, PDOSTE, ako Keptejn SLOWaKIA svojsky, ale

o to viac príťažlivo a sebavedomo vyslovujú, PDETOŽE –

Shiny Happy People – navonok umrnčaní, nespokojní, hundroši,

vovnútri krásni, milí, nápomocní, milujúci, úžasní. Nikde inde nemajú,

ĽEN a ZÁSADNE tutok, po Tatrou, Matrou, Fatrou.

Ale veď ich nechajte, oni sa polepšia, proste doprajeme chudobnejším

duchom nejakú tú lotrovinku, miľjónčok sem a tam, my, SKUTOČNÍ

BOHáči, BOHatieri, BOHáčky, BOHatierky máme pre nich pochopenie,

súcit, trpezlivosť. A že nás je kujevsky veľa!

No dá sa ich zavrieť? Še ňeda. Bars jako chceš.