Pravda často tak bolí … ale lieči.

Je to hrozné, keď človek siahne na život iných ľudí.

Je to tragédia, keď človek dospeje do štádia, že buď zo zúfalstva,

alebo kvôli peniazom, alebo pre čokoľvek iné nachádza ako

jediné riešenie jedno z najhorších.

Spýtate sa, prečo nie rovno to najhoršie, veď čo už môže

byť horšie ako vziať život nič netušiacemu, možno pred pár

sekundami ešte sa smejúcemu, synovi, bratovi, šťastnej matke,

vnučke, komukoľvek, môjmu najbližšiemu človeku.

Smutne začínam, ale určite budem chcieť skončiť keď už nie veselo,

tak určite s nádejou na vyliečenie našich boľavých duší.

Tú otázku zobratia života už mám dávno vyriešenú … áno,

človek človeku pozemský život vziať môže, po odchode z tohto

sveta ale ten, kto ukončil pozemskú púť, začína ďalšiu.

Neveriaci neveria, veriaci veria, vediaci vedia.

Človek človeku vie dať pozemský život a ten mu aj vziať.

Ten iný, pozemskými očami neviditeľný, mu dá len Stvoriteľ a

jeho Zákony rozhodujú aj o tom, či po odchode každého z nás

budeme pokračovať navždy alebo nie.

A aj toho som sa už dávno zbavil – ten, tá a títotu určite skončia

v pekle, vo večnom zatratení, definitívne …  a ja a mne podobní

smerujeme priamo k nebeským výšinám, ešte chvíľku tu

budeme všetkým naokolo vzorom a potom hor sa vybrať si

odmenu v podobe života blaženého.

Hohohó.

Až také easy to nebude.

Amerika je ďaleko, Amerika sa nás netýka a ak, tak iba

okrajovo.

Nie, naopak, je blízko, týka sa nás a nie okrajovo, ale priamo

na neuralgickom bode.

Včera večer som si sadol k počítaču, internetu a odvtedy som

hore, späť sa mi nechce tak veľmi, ako by sa mi obyčajne chcelo.

Prvé dojmy z udalostí spoza Atlantiku sú tu:

Nešťastná krvavá Amerika, to Ťa bijú iní ? Alebo sa len trestáš – samu …

O Amerike sa vie, Amerika je na očiach, v Amerike mnohé

začína a aj končí. Ako hovorí Emil Páleš, sú jednotkou

technologického, technického pokroku, vedecké mozgy sveta

zarábajú najlepšie tam, výzbrojou armády sú najsilnejší.

O čom sa nevie, čo na očiach nie je, čo je dávno začaté a dlho

nebude ukončené, je priamo tu, okolo nás a v nás. Vo mne.

Vyskúšal som si, už to budú pomaly dva roky, zúfalstvo človeka

bez práce, bez strechy nad hlavou, bez jedla, na smrť unaveného,

mokrého od nočného dažďa, túžiaceho po troche čaju, suchom

lôžku, úsmeve priateľov.

Nie, zabiť som nezabíjal, odniesli si to len spätné zrkadlá

toho najžltšieho, najviditeľnejšieho taxíka v Prahe, aj som

chcel odísť, nikto nebol navôkol, ale ja, poctivý somár, mierne

zahriaty a pripitý od tej trochy alkoholu, čo mi ešte prúdil

v žilách, som sa vrátil, hovoriac si, že to sa nepatrí, rozbíjať

niekomu auto. A bol som šťastný, že sa objavili chlapci a

dievčatá z ČP. Pomáhat a chránit.

Pomohli a zachránili ma pred urobením väčšej škody, neprítomnému

majiteľovi taxíka umožnili snáď už na druhý deň jazdiť.

Nie, naozaj nie som agresor, ktorý si bežne vylieva zlosť

na ľuďoch či na veciach, skôr naopak, výnimky potvrdzujú

pravidlo. Ale dozvedel som sa, že človek v hraničnej situácii,

keď  nevie, kam z konopí, robí zvláštne veci.

Pozerať sa na seba zvonka, bez znalosti všetkých okolností,

snáď by som aj súhlasil s malou ručnostručnou príučkou,

avšak zvnútra, aj teraz mi to pripadá ako jediné logické,

rozbil by som hoci aj koňa s Václavom, len aby už konečne

niekto prišiel a pomohol mi z toho totálneho shitu.

Ľahko by sa teraz dalo vyžalovať sa tu … zamestnávateľ

XY mi v rozpore so zákonmi tými, tými a tými robil všetky tieto

svojvoľné veci smerujúce až k môjmu dobrovoľno-nedobrovoľnému

pobytu na ulici. Dobrovoľne som, majúc ešte prostriedky na cestu

domov, strávil štyri noci a tri dni v českom hlavnom meste.

A ďakujem Nebesám, teraz, po dlhšej dobe, že viem, ako to je.

Nevravím, že som neurobil nič zle, že som si to nezaslúžil.

Vysoko pravdepodobné, len s malou nádejou na nevinu, že

to bola len skúška osudu, vysoká škola zúfalstva, doktorát

z prežitia v džungli pražských zlodejov, diev ľahkých mravov,

houmlesákov a absolútne na vás kašľajúcich úradníkov a

všetkých, čo by vám mali, mohli, museli pomôcť, KEBY …

Nobelova Cena za malé pomoci rovnako bezradným ako som bol ja.

Domov som sa dostal načierno vlakom, asi za odmenu, že

na Národní Třídě som anténkami zúfalca zachytil plač

zúfalej dievčiny, ktorá si potrebovala kamsi zavolať, niečo

vybaviť a nemala kredit ani prachy na dobitie.

Ja som mal na svojom poslednú dvacku a aj tak mi bola

nanič. To nebol dobrý skutok, to bola tá najmenšia

výpomoc pre Sister In Arms.

Milujem ten disk, Brothers In Arms od DIRE STRAITS.

Bol som v hrozných úžinách, dlho nechcem v nich byť.

Tým neuralgickým bodom je – pomôžem MU, JEJ, IM.

Aj keď nemusím, nechce sa mi, mám málo prachov,

chcem si ľahnúť.

Nie pomáhať a nič za to nečakať.

To by si obdarovávaný, vytiahnutý po krk z bahna ľahko

zvykol. Pomohli sme ti, teraz pomôž TY. Nie nám, niekomu

ďalšiemu v rade. A kľudne aj dvom, trom, viacerým. Aby

aj oni raz mohli, keď na to príde, pokračovať.

Horšie ako zabiť človeka je zabíjať v ňom pomaly, dlhodobo,

pravidelne NÁDEJ, že jeho utrpenie skončí.

Zabíjať v ňom CITY, ktoré ho ako-tak udržiavali pri živote.

Dávať mu najavo, aká je on NULA a aký som ja No.1

Vonku je krásne, svieti celý deň slnko a ja sa tu stále krčím

pri klávesnici. Ale už len to, že tam môžem ísť, že som

najedený a že môžem robiť, čo najviac milujem, PÍSAŤ, mi

stačí.

THANKS A LOT, MY GOOD LORD 🙂 🙂 🙂

Mám Prácu, Lásku, Slovo.