Pravda často tak bolí … ale lieči.

Vynárajú sa mi spomienky na moje zlaté detské roky kedysi na konci

sedemdesiatych a začiatku osemdesiatych rokov, keď za našou bytovkou

neboli ďalšie baráky ako dnes, ale už len kukuričné pole a za ním kopec

s horičkou a Skalkou.

Kto pozná Tvrdošín, konkrétnejšie Medvedzie, vie, o čom hovorím.

Úúúúf, to boli časy bezstarostných naháňačiek, „bratovražedných“ vojen

s prakmi, winchestrovkami strieľajúcimi kamienky pomocou gumy od gatí,

bandami „Rusov“ a „Nemcov“ bojujúcimi nemilosrdne medzi sebou,

povely ako LUTE ZÚRU len tak lietali vzduchom.

Až pár rokov neskôr, keď už som začal vnímať češtinu ako ďalší z dorozumievacích

jazykov, mi došlo, že ono LUTE ZÚRU je vlastne RUCE VZHURU a to tam je ešte

na tom prvom účku kroužek, ktorý neviem na dnešnej klávesnici napísať.

A ako sa tak pozerám na náš Parlament z posledného týždňa, tak nevidím

medzi tými našimi vtedajšími detskými vojnami a bojmi a dnešnými súbojmi

zákonodarcov a darkýň priveľký rozdiel.

A že Riša Sulíka odrovnajú tak rýchlo systémom

RIŠO DOLE RIŠO DOLE prípadne sme rýmovali aj

HORE RUKY, DOLE GATE, UKÁŽTE NÁM, ČO TAM MÁTE ! …

to som neodhadoval ani v najpesi či opti mistickejšom sne.

Našťastie až tak ďaleko to nedošlo, ale obrazne by niektorí názoroví oponenti

videli Riša najradšej nahého, zbičovaného, prípadne, sorry za krutý naturalizmus,

tak trošken posoleného alebo aspoň so slaným potom v ranách po bičovaní,

trpiaceho a, a to hlavne, prosiaceho o odpustenie, hriešneho kajúcnika, ktorý

žiada až žobroní o milosť najspravodlivejších a najpoctivejších na svete.

To utorkové skvostné divadlo, to mi môžete veriť na ONE HUNDRED percent,

budú raz premietať na prestížnych svetových vysokých školách ako najdokonalejšiu

ukážku všetkých možných úchyliek ľudského správania, farizejstva, pokrytectva,

úlisnosti, falše, ale aj naopak odvahy, cti, zásadovosti a statočnosti.

Nie, nerobím deliacu čiaru jedni dobrí, druhí zlí, ono často tá deliaca čiara je priamo

v nás, niekedy reagujeme až napodiv odvážne a statočne, inokedy zas tak zbabelo, až

sa hanbíme sami za seba ešte pekných pár … aj rokov.

Nuž – neostane nám nakoniec nič iné, ako prevažovať misku svojich vnútorných váh

práve k všetkým tým cnostiam, aby sme sa nemuseli hanbiť jednak pred sebou a potom

aj pred rodinou, deckami a vnúčatami, priateľmi, známymi i neznámymi.

Hrdinu zo mňa nespraví nikto iný, iba ja sám.

Práve vtedy, keď ide o veľa, práve vtedy, keď ide o všetko.

U mňa Rišo stúpol po poslednom utorku pekne vysoko.

Ani nie preto, že si držal nastúpený smer a konzistentne pokračoval v tom, čo začal,

skôr mi imponoval ten jeho a jeho spolubojovníkov a spolubojovníčiek kľud, vyrovnanosť,

sebaistota, vedomie, že to, za čo bojujem a čo presadzujem, je správne a potrebné.

Darmo poniektorí ich oponenti až prskali a takmer zúrili, veď nakoniec, ako vidíme, dosiahli,

čo potrebovali a chceli – len pekne krásne nahnali Rišovi veľa svojich vlastných voličov,

ktorí pomaly začínajú chápať, ktorá tu bije.

Nie, nie som nekritickým obdivovateľom ani Riša, ani nikoho iného, len sa snažím

všimnúť a vypichnúť to, čo mi na ňom a jemu podobných imponuje.

Sulík dole Sulík dole, zakričali zborovo Eurovalisti.

A jeho odporcovia kričia zborovo:

SULÍK HORE, SULÍK HORE.

Som zvedavý, ktorých bude viac a kto bude mať hlas silnejší, hlasov viac.

A ešte jedna vec, málokto pozná tak dobre moc a silu média zvaného internet, teda

myslím z dnešných parlamentaristovm, ako Rišo a spol.

Poorganizovať mládež do 45 rokov cez net, mobily je oveľa jednoduchšie ako cez

mítingy, noviny, správy v TV či rozhlase.

Vidím to ako SUPERFIGHT, tie nadchádzajúce voľby, nesmierne sa teším.

A už sa konečne naplno zapojím, nech vidím aj ja sám, čohožeto som vlastne schopný.

SEE YOU, do skorého videnia a počutia.

P.S.

A čo to naše stretko, do hája zeleného, kedy už konečne bude ???

Stretko Blogerov blog. pravda. sk na Námestí Slobody v Bratislave

Ak sa máme stretnúť, tak kedy, ak nie tu a teraz ???