Pravda často tak bolí … ale lieči.

To Z-etko tam je naozaj naschvál, lebo KOZ by malo a … absolútne, ale absolutly vôbec NOT ŇE-E.

Protože se chová jak stádo mečivých, s čertovskýma rožkama a očičkama, KOZ,

které sice mečí ostošest, ale své růžky nepoužijí a nepoužijí …

Napr. Učiteľský protest 13.9.’11 – ich očami …

http://www.kozsr.sk/?page=./informacie/info_13_9_2011

a aj mojim pohľadom …

http://ebranitodshimatnoke.blog.pravda.sk/2011/09/14/igor-matovic-ty-si-blazon-marek-madaric-matovic-asi-bude-pocuvat-iba-sam-seba-rado-prochazka-superopatrny-a-ja-superstastny-s-najkrajsimi-ucitelkami-zeme/

Pre niektorých to bolo absolútne nepredstaviteľné, aby niekto taký mocný, silný

a neohroziteľný … všetko to spolu ergo NEPORAZITEĽNÝ mohol byť ponížený

volebnou porážkou niekým fyzickou postavou tak „maličkým a drobnučkým“

(škrčok jeden akýsi, počúval som často) ako je Miki Dzurinda.

Dodám len zopár postrehov ku môjmu včerajšiemu článku:

http://ebranitodshimatnoke.blog.pravda.sk/2011/09/27/ako-som-v-98-om-meciara-strazil-a-mikiho-dzurindu-vlastne-tiez/

aby som trošíčka predstavil svoj názor na veci súčasné

a ich spojitosť s udalosťami spred 13 rokov:

Sebavedomie na strane dovtedajšieho premiéra bolo SKY HIGH, percentá okolo

tridsať-tridsaťpäťky sa nielenže očakávali, ale aj dlhodobo potvrdzovali v predvolebných

prieskumoch, no Majster Slova predpokladal, že tesne pred voľbami znova raz dokáže

zapôsobiť svojou charizmou na davy fanúšikov a hlavne FANYNIEK, ktoré predsa len,

svojím nenápadným a im vlastným spôsobom často dokázali presvedčiť aj svoje menej drahé

polovičky, ktoré, predsa len používajúce viac svoj rozum ako srdce, by normálne asi

Voloďu nikdy nevolili. Ale to viete, bližšia manželkina či milenkina košeľa ako

Lenonov hoc aj zlatou niťou vyšívaný kabát.

Dodám ešte zopár postrehov spred 13 rokov, keď sa podstatne menil charakter politiky,

domácej aj tej zajhraničnej – a mnohí doteraz ľutujú, že v tom 98 volili, ako volili.

Lebo verili, že už nič horšie ako „Mečiarizmus“ – obľubený to slogan Mečiarobijcov –

existovať nemôže. Nijaký Dzurindizmus ani Ficizmus sa neujali, zato úplne nenápadne,

ale o to zákernejšie a  podlejšie sa vplazil do našich radov čistý otrokársky kapitalizmus,

ktorý dennodenne zažívajú už nielen tie najnižšie vzdelanostné vrstvy, ale sa do jeho

spárov pomaly, ale isto dostáva aj veľká časť vrstvy strednej a to  je teda čo povedať.

Mnohí bijú na poplach, lebo vtedy už je naozaj zle.

Top TEN THOUSANDS, tak tí to v podstate môžu mať na háku, tých sa nedotkne absolútne ani

v najmenšom akýkoľvek režim, tí častokrát  dokážu z akejkoľvek zmeny vyťažiť, nech patria

politickynázorovo do ktorejkoľvek skupiny.

Ja som sa pokúsil, len tak, ako čerstvý držiteľ diamantovej plakety za odvahu a nebojácnosť,

NOT ONLY JUST FOR FUN, BUT ALSO FOR FEELING FUN FUJ FU(C)K

v tom pamätnom, historickom a nezabudnuteľnom  deväťdesiatom ôsmom v športovej hale

v Topoľčanoch, počas jeho odchodu z večerného mítingu, nadviazať kontakt

s vtedy najmocnejším mužom Slovenskej politiky, veriac, že by snáď bol ochotný vypočuť

si názor človeka, ktorý už čo to absolvoval, hoci Vladovi mohol vekom pripadať ako

nedochôdča a pionier, hoci, to som si takmer istý, takto mu pripadal asi každý, kto sa v jeho

tesnej blízkosti nachádzal. Veď predsa VEĽKÝ TATO a JEHO MILOVANÉ DETIČKY.

Sebemúdrejšie a šikovnejšie mohli byť, predsa len TATO je TATO, v podstate MALÝ a

ČASTOKRÁT aj VEĽKÝ PÁNBOH.

Družne sme si poklábosili nejaké tri štyri minútky, až to bolo prudko šokantné pre pár ľudí

z Voloďovho mraveniska, že LENON je ochotný takto zabíjať nemilobohu čas s nejakým

votrelcom, ktorý prišiel ktovieodkiaľ a ktoviečo chce, veď nakoniec jeden nikdy nevie, aký

agent alebo rozvracač republiky sa môže z vajca vykľuť.

„Treba sa obrátiť na môj volebný štáb“ – ani si nedovolil mi to dať vo forme príkazu,

teda, že obráťte sa … , ale to mi mohlo byť v tom momente šumafu(c)k, podstatné a hlavné

pre mňa bolo to inak povedané Mullerovské: NO TAK NEZAVADZAJ !

Ale dodnes mám ten tichý a takmer stopercentný pocit, že to bolo želanie a rozkaz

ani nie tak priamo Voloďov, ako tej jeho žiarlivej a svojho VODCU si chrániacej svorky,

ktorá absolútne nepripúšťala, aby sa nejaký votrelec votrel do BOŽEJ PRIAZNE,

lebo áno, presne za BOHA ho mnohí mali.

Čo povedal VOLOĎ, to bolo PÍSMO SVÄTÉ. A nech sa niekto pokúsil čo len prostestovať !

Horšie jak za totáča ! Vtedy sa pripúšťala aspoň nejaká kvázi debata, ale teraz a tu,

u veľkého ALIPAŠU to neprichádzalo do úvahy ani náhodou !

Urobil som ešte jeden overovaco provokačný pokus na POSLEDNOM MÍTINGU v Bratislave,

ale výsledok bol dopredu jasný, hoci som mal dohodnuté stretko, telefonicky, s vtedajším

šéfom Úradu Vlády SR Milanom Topolim, jeden z Voloďových ochrankárov ma vyhodnotil

ako otravný element v Božej blízkosti a vyslovil historicky sa často opakujúcu vetu, však

IGORKO MATOVIČ, že : “ VY STE UŽ (s Voloďom) HOVORILI, VY UŽ VIAC NIE !!! „

http://ebranitodshimatnoke.blog.pravda.sk/2011/08/21/vy-uz-nie-zavelil-mi-igor-matovic-a-pokracoval-o-slobode-slova/

No ja vás môžem všetkých dlabať, akí ste krásni, dokonalí a sebestační, idem si ja

pekne na vandrovku, nech sa z vajca poriadny kohútik (živú vodu prepúšťajúci) vyliahne.

To skúsenosti s Mikim Dzurindom boli komplet z iného, veľmi veselého súdka.

Oni vlastne boli iba dve, jedna z Bratislavského predvolebného mítingu, kde som sa

vyskytol ani neviem ako, určite ale viem, že som zháňal svojho spolužiaka z Gymnázia

v Trstenej Martina Mikolášika, ktorého strýko p. Mikolášik dral parlamentné lavice spolu

s budúcim premiérom SR.

Doteraz sa s Martinom na tom smejeme, keď mu pripomeniem, ako som si dal k sebe zavolať

jedným z ochrankárov budúceho PRIME MINISTRA, ale ja som jednoducho nevidel v ten

moment inú možnosť, ako sa spýtať Mikiho, či nevidel niekde Miroslava Mikolášika, ktorý by

hádam niečo o svojom synovcovi a jeho mieste pobytu mohol vedieť, teda aspoň som to predpokladal.

„Dobrý deň, pán Dzurinda“ – ešte sa len blížil ku mne a bolo na ňom vidno,

že je pretty relaxed a free, a neriešil, že niekto hocikto nulanikto ho otravuje a zaťažuje.

„Dobrý deň“ – a ja som skúsil, že:

„Prosím Vás, pán Mikolášik je tu alebo na nejakom inom mítingu ?“ – a Miki odpovedal niečo ako:

„Viete čo, nevidel som Ho tu, pravdepodobne tu nebude“ – hodil široký úsmev, rozlúčili sme sa

a ani jeden netušili, že sa ešte raz stretneme pri uhýbaní sa lietajúcim vajíčkam o pár dní neskôr.

Niečo som už napísal vo včerajšom článku, ale na to najzábavnejšie divadlo som nie že zabudol,

ale to som si vyhradil až na dnešok, lebo to naozaj stálo za to.

Létající vajíčka dobrý, ale to nebylo skutečně všechno, dá se říci, že to nebylo zhola nic !

Proste Mikno rečnil a rečnil, ako to už na volebných mítingoch býva zvykom a v prvom rade

jeho obecenstva sedeli najväčší miestni spiťáci, patrične posilnení a potúžení Ohnivou Vodou.

Neviem, čím to Miki prilial do ich OHŇA, ale v jeden moment ako JEDEN MUŽ POVSTALI, mohlo

ich byť nejakých DESAŤ,  DVANÁSŤ a že IDÚ MIKIHO BIŤ !!!

Neviem, koľko presne, ale vtedy ešte premiérom nebol, takže tých ochrankárov tam mohlo byť

tak päť šesť, takže početne by nemali absolútne žiadnu šancu.

A rovnako neviem, či to boli už takí profíci, ako ochrankári ústavných činiteľov, častokrát

Majstri Slovenska v rôznych bojových Umeniach, takže ak nie, predsa len, jeden chlap na troch

je dosť veľká nevýhoda.

Tá scéna bola pre mňa lepšia ako akákoľvek predtým aj potom z Filmového plátna.

To viete, ja som to mal naživo, zvuk LIVE, obraz LIVE, dokonca aj VÔNE, CHUŤ niečoho

JEDINEČNÉHO a až HMATATEĽNÝ POCIT BLÍŽIACEJ SA MASAKRY & MELY.

A vtedy som videl, aká je tá Jeho partia súdržná.

Ožrani ako jeden muž krok dopredu,

Dzurindovci ako jeden muž, okrem Mikiho, krok dopredu a tak trošku do stredu pred Mikiho.

Ožrani ešte jeden krok dopredu a

Dzurindovci, tuším tam vtedy aj Ivan Mikloš bol, ODHODLANE A NEBOJÁCNE OŽRANOM

FACE to FACE, s výrazom POĎTE DO NÁS, AK SA NÁS NEBOJÍTE.

A samozrejme, aj ja som stál ešte za nimi, kebyže treba, rýchle nôžky aj rúčky použijem,

keby došlo k najhoršiemu a IVAN by dostával nakladačku.

No nebolo treba.

OŽRANI POCHOPILI, že odhodlanie MIKIHO KÁMOŠOV VYHRAŤ TÚTO MALÚ a AJ VEĽKÚ

VOLEBNÚ BITKU JE NEKONEČNÉ a ŽE BY V TEN MOMENT NAKLADAČKU

S PRAVDEPODOBNOSŤOU BLÍŽIACOU SA K STOVKE per(do)cent SCHYTALI ONI.

Je mi to ťažko celé popísať, lebo tam sa udialo toho viditeľne, ale hlavne neviditeľne, teda

pozemským zrakom neviditeľne veľmi veľa – ja som mal z tej scény dojem presne ako z vrcholných,

rozhodujúcich scén historických filmov, keď prichádza k záverečnej bitke medzi dobrými a zlými

a vy viete,  ako to celé dopadne, ale aj tak chcete vidieť, ako sa s tým režisér popasoval, či to

bude na zdrvujúcu kritiku alebo na spadnutú sánku a ticho, takmer hrobové ticho odchádzajúcich

ohúrených divákov z kina.

Ja som ohúrený síce nebol, ale pochopil som vtedy, čo je to, keď

VŠETCI AKO JEDEN MUŽ,

BEZ BÁZNE A HANY, VŠAK POĎTE DO NÁS, AK NEMÁTE STRACH !!!

To som zažil potom už len na majstrovstvách sveta v hokeji 2002 vo Švédsku.

To bol ten hlavný rozdiel, to bol ten dôvod, prečo dal Miki Voloďovi, hoci fyzicky o hlavu nižší

a tridsať kíl ľahší, to bolo:

JA SÁM, JA GERÓJ

proti

WE ARE THE CHAMPIONS, JEDEN ZA VŠETKÝCH, VŠETCI ZA JEDNÉHO

A vlastne, veď výsledok poznáte, sme, kde sme a opäť prišla doba, keď sa musíme zjednotiť,

lebo VŠETCI OŽRATÍ MOCOU a POCITOM VLASTNEJ NEOMYLNOSTI A BOHOROVNOSTI

ROBIA KROKY JEDEN ZA DRUHÝM A KEĎ NEZAČNEME AJ MY, TAK NÁM POTOM PÁNBOHPOMÁHAJ,

ALEBO AJ NIE, LEBO POMÔŽ SI ČLOVEČE, AJ …

Prajem pekný podvečer, večer, noc aj zajtrajšok. A tiež plodnú debatu.

*** already constructed ***