Pravda často tak bolí … alELIeči.

Bolo raz jedno hlboké, voňavé lesné údolie a v ňom žila rodinka čarovných jelenčekov. Všetci v lese vedeli, že majú neobyčajne dobré srdce a vždy prídu na pomoc, keď je niekto v núdzi. Mladý jelenček Vítek mal navyše také veľké a bystré uši, že počul každé zavolanie na kilometre ďaleko.

Jedného dňa sa však stalo niečo, čo jelenčekov veľmi mrzelo.

Na kraji lesa pri potoku žil malý zajačik menom Chlpáč. Chlpáč bol strašne lenivý. Nechcelo sa mu zbierať mrkvičku, nechcelo sa mu upratovať peliešok a zo všetkého najviac ho bavilo vymýšľať si hlúposti.

„Už ma nebaví nosiť tie ťažké vetvičky na opravu domčeka,“ vzdychol si Chlpáč a pozrel sa smerom k mýtine, kde žili jelenčekovia. Vtom dostal nápad. „Keď zavolám, že som v núdzi, jelenčekovia pribehnú a urobia to za mňa!“

Zajačik sa posadil na peň, nadýchol sa a začal zúfalo kričať: „Pomóóóc! Pomóóóc! Zachráňte ma, stalo sa nešťastie!“

Mladý jelenček Vítek v tej chvíli práve odpočíval so svojimi rodičmi. Len čo však jeho veľké uši zachytili krik, vyskočil na nohy. „Mamička, otecko! Zajačik Chlpáč je vo veľkom nebezpečenstve! Musíme bežať!“

Jelenčekovia nerozmýšľali ani sekundu. Bežali tak rýchlo, ako im nohy stačili, preskakovali popadané kmene a predierali sa hustým krovím, len aby boli pri potoku čo najskôr. Celí zadýchaní a s búšiacim srdcom dorazili na miesto.

Čo však nevideli? Zajačik Chlpáč sedel na pni, spokojne chrúmal steblo trávy a s úsmevom sa na nich pozeral. Okolo neho bolo všetko v úplnom poriadku. Žiadny vlk, žiadna líška, žiadna spadnutá skala.

„Chlpáč! Čo sa stalo? Kde je to nebezpečenstvo?“ pýtal sa starorostlivo otecko jeleň a rozhliadal sa okolo.

„Ale, žiadne nebezpečenstvo tu nie je,“ zasmial sa zajačik. „Len sa mi nechcelo nosiť toto drevo k peliešku. Tak som si hovoril, že mi s tým pomôžete, keď už ste takí záchrancovia.“

Jelenčekovia sa na seba smutne pozreli. Mamička jelenica pristúpila k zajačikovi a vážnym, ale láskavým hlasom povedala: „Chlpáč, to od teba nebolo správne. My pomáhame tým, ktorí sú v skutočnom nebezpečenstve alebo na niečo sami nestačia. Bežali sme sem z plných síl a báli sme sa o teba. Volať nás zbytočne je veľmi nezodpovedné.“

Zajačik sa síce trochu zahanbil, ale len mávol labkou. Jelenčekovia sa otočili a smutne odišli domov.

Lenže hneď na druhý deň sa situácia opakovala. Chlpáčovi sa nechcelo ťahať ťažkú repu z poľa, a tak znovu spustil: „Pomóóóc! Pomóóóc! Zachráňte ma!“ Jelenčekovia, pretože mali dobré srdce, opäť pribehli. Keď zistili, že si z nich zajačik len strieľa, otecko jelen ho prísne varoval: „Chlpáč, pamätaj si, že kto klame a volá o pomoc zbytočne, tomu nakoniec nikto neuverí, ani keď to bude naozaj potrebovať.“

A netrvalo dlho a oteckove slová sa vyplnili.

Tretí deň sa Chlpáč vydal ďalej do lesa. Chcel si natrhať tie najsladšie lesné jahody. Nevšimol si však, že krovie pri starom dube je hlboké a plné ostrých tŕňov. Ako sa naťahoval za najväčšou jahodou, pošmykol sa a spadol priamo do tŕňového kríka. Tŕne ho zachytili za kožúšok a za labky. Nemohol sa ani pohnúť a každý pohyb ho strašne bolel. Navyše sa z diaľky začalo ozývať hladné zavýjanie vlka.

Zajačik dostal obrovský strach. „Pomóóóc! Pomóóóc! Jelenčekovia, zachráňte ma! Tentoraz naozaj!“ kričal z celého hrdla a po tvári mu tiekli slzy.

Vítek na mýtine jeho krik počul. „Mamička, otecko, Chlpáč zasa kričí,“ povedal posmutnene. Otecko jeleň si povzdychol: „Už dvakrát si z nás urobil srandu. Určite sa mu len nechce domov.“

Vítek ale nastražil uši ešte viac. Počul, ako zajačikovi divoko búši srdiečko a ako v jeho hlase znie naozajstný, čistý strach. A potom započul aj to tiché vlčie zavýjanie. „Nie, otecko! Tentoraz je to pravda! Počujem vlka a Chlpáč naozaj plače!“ vyhŕkol Vítek.

Jelenčekovia na nič nečakali. Aj keď ich zajačik sklamal, ich túžba pomáhať bola silnejšia ako hnev. Vyrazili ako vietor.

Keď dorazili k tŕňovému kríku, vlk už stál len kúsok od vystrašeného zajačika. Otecko jeleň so svojimi obrovskými parohmi sa postavil medzi vlka a krík a dupol silným kopytom do zeme. Vlk videl, že proti presile jeleňov nemá šancu, zľakol sa a utiekol hlboko do lesa.

Mamička jelenica a Vítek potom svojimi ňufáčikmi opatrne rozhrnuli tŕne a vyslobodili uplakaného Chlpáča. Zajačik mal síce pár škrabancov, ale bol v poriadku.

Chlpáč sa schúlil jelenčekom pri nohách a usedavo sa rozplakal. „Odpusťte mi to, prosím. Už nikdy, nikdy nebudem volať o pomoc zbytočne. Sľubujem! Uvedomil som si, ako veľmi som vám ublížil, a keby ste neprišli, dopadlo by to so mnou zle.“

Mamička jelenica ho pohladkala po hlavičke. „Sme radi, že si to pochopil, Chlpáč. Pomoc je vzácna vec a nesmie sa s ňou plytvať.“

Od toho dňa už zajačik Chlpáč nikdy neklamal. Stal se z neho pracovitý lesný obyvateľ a s jelenčekmi sa spriatelil. A jelenčekovia? Tí v tom voňavém lese žijú dodnes a ich uši stále načúvajú – ale už len naozajstnému volaniu o pomoc.