Pravda často tak bolí … ale lieči.

.   Pár rokov dozadu som si pri jednej z návštev našich Moravských bratov, áno, mám

na mysli túto polovičku ľudstva, vypočul slová hodnotiace situáciu duchovného stavu

ľudstva, niečo v zmysle „Špína, temno, zatracení“.

.   Pokúšal som sa, mierne (=eufemisticky povedané) kontrovať mojim obľúbeným:

„Čistota, Světlo, Spasení“, ale oni si stále húdli to svoje, že veď aj v Slove stojí to,

čo tvrdia. No to áno, ale tam sa píše aj o možnosti, až nevyhnutnosti nápravy.

Až mi to pripadalo ako: „No fasa, že tu máme (a v duši podporujeme) špínu, temno,

zatracení, no lebo veď to predsa dokazuje, že pravdu máme my, „praví služobníci

boží“ – na rozdiel od vás, odpadlíkov, nevercov, „služobníkov diabla“.

.   Som zasa po dlhšom čase na Ostrovoch, – (poznámka pre čitateľov PG) Britských,

… a ako tak pozerám, radosť žiť, … na tvárach mojich poväčšine mladých kolegov

a kolegýň radosť, smiech, úsmevy od ucha k uchu, a nie je to tými štyristolibrovými

týždennými platmi, ale čímsi našim StredoEurópskym, nezameniteľným, strhujúcim,

príťažlivým až závideniahodným.

.   Sme v rámci možnosti zdravo sebavedomí, hrdí, občasná anglánska nadutosť

v nás vzbudzuje oveľa viac smiech ako strach, ale čo je úplne naj, …

držíme spolu, sme ochotní a aj schopní si pomôcť, nekalkulujeme, čo

je pre nás „výhodné“ a čo nie, jeden za všetkých a všetci za jedného či

už v práci alebo aj mimo nej.

.   Vážne to nie je až tak(é) zlé.

Miestami je to naopak, VEĽMI SKVELÉ.

Až mi to je divnô.

Vari máš v tom prsty, Vanda?