Pravda často tak bolí … ale lieči.

s podtitulom: Veľa šťastia Tebe, slobodné Katalánsko!

a druhým: My máme vlastne radi, keď nám robia zle

.   Sloboda nezačína tým, že niekto niekde vyhlási nezávislosť, slobodnú republiku,

nie je slobodný ten, kto to príliš nahlas vykrikuje, kto si to len myslí. Vlastne, kto je

naozaj slobodný? Ten, kto nie je uväznený? Ten, ktorý môže robiť prácu, ktorá ho

baví? Tá, ktorá môže žiť v krajine, ktorá ju príliš neobmedzuje vo svojich aktivitách?

Môže byť slobodný niekto, kto žije v Severnej Kóree, hoci jazykovedcom sa to

zdvojené e na konci vonkoncom nepozdáva, či dokonca niekto, kto svoje najlepšie

roky trávi v USA, alebo snáď v najneslobodnejšej krajine sveta, na Slovensku?

.   Áno, mnohí sa teraz pousmejú a namietnú, akáže sme my to len neslobodná

krajina, veď predsa môžme to aj ono a nemáme zakázané takmer nič. No, … nič ako

nič. Ako sa mi tak zdá, je najťažším previnením zo všetkých, ale ozaj tým najsamviac

najneodpustiteľnejším prehreškom, čo prehreškom, ťažkým, smrteľným hriechom,

po ktorom by mal nasledovať ak nie kruciálny trest, t.j. poprava, tak doživotie určite.

.   Tušíte aspoň troška, čo je to, čo vám nikdy neodpustia, nie najhorší nepriatelia, ale

vaši rodinní príslušníci, blízki kolegovia, osobní priatelia? Áno, áno, milosrdné lži

typu „naozaj nie si taká tlstá“ alebo „neboj, aj tak pôjdeš do neba“ sú v pohode, ani

pravdy, ktoré sú zjavné a zhodnete sa na nich bez najmenších problémov nebývajú

kameňom úrazov. Čo však býva pre zúčastnených to najťažšie, je dozvedieť sa,

vypočuť si sama, sám o sebe to, čo je skrývané dlhé roky a desaťročia, takmer

všetci máme niečo také, čo sa nám darí schovávať pre svetom, dokonca z toho sme

schopní urobiť svoju obrovskú prednosť, ale aj tak nám, aj všetkým ostatným je už

dobre dlho jasné, že to je celé nakoniec úplne inak.

.   Pobožná ženička, ktorá chodí každý deň do kostola, môže byť nepríjemná, každý

deň hundrajúca harpia, otravujúca dennodenne život všetkým ľuďom dookola,

drzý mladík, čo sa nevie zmestiť do kože a lezie takmer všetkým na nervy, kľudne

môže nosiť na tvári len masku spomínaného nespratníka a v skutočnosti byť ten

najmierumilovnejší človek v širokom ďalekom okolí..

.   Bolí zo všetkých úplne najviac, viac, ako keby vám niekto zlomil nohu alebo vás

poriadne prafackal, pobolí, poštípe, ale prejde. Nepríjemná, drsná PRAVDA o mne

samej, samom, akokoľvek ju neznášam, skrývam, zahováram, kamuflujem, ak

spôsobuje iným škodu, trápenie v zmysle nie, že som zásadová/ý, skôr naopak, že

myslím hlavne na svoj vlastný prospech a nie naopak, toho druhého, … to je ten zo

všetkých najhorší hriech, ktorý mnohé, mnohí „nikdy“ neodpustia, nedobrovoľné

otvorenie trinástej komnaty a jej ukázanie celému svetu sa považuje za najvážnejší

prehrešok, ktorý ste si nikdy nemali dovoliť, čo i len pomyslieť naň.

.   Zvláštne, nie za šancu na sebe pracovať a zbaviť sa posledných zvyškov toho, čo

nás zaťažuje, ale naopak, za útok na osobnú integritu, samotnú podstatu človečenstva

dotyčnej, dotyčného, títo dokážu napnúť všetky svoje sily, schopnosti, využiť svoje

konexie, značnú časť majetku, len aby sa nemuseli zbaviť svojho osobného

„MILÁŠIKA“, za ktorého kľudne položia aj svoj ŽIVOT.

.   Zapnite si správy, prebehnite si len tak zbežne internet, či dennú tlač, prejdite

sa po ulici, dostavte sa na pracovisko, uložte sa večer k svoje polovičke do postele.

Môžete VŠETKO, len nesiahajte nikomu na jeho milášika,

… viem, že to vyznelo troška dvojzmyslene, ale to naschvál, „tamten“ ešte v pohode,

to taký apetít po buzerovaní všetkých naokolo, po poučovaní, rozkazovaní, ponižovaní,

všetkých možných aj nemožných špecialitkách ľudskej duše, najčastejšie veľmi ťažko

rozpoznateľných na prvý a aj ďalšie pohľady, o to nebezpečnejších, to je to, čo si tak

mnohí strážia viac ako oko v hlave a nechcú si to dať nikdy vziať. To by radšej zvládli

väzenie, chudobu, ulicu, bitku, stratu majetkov alebo aj všetkých dobrých ľudí okolo

seba, tak veľmi si si cenia tú svoju exkluzivitku, výstavný kúsok svojich schopností,

dlhoročného snaženia.

.   Nie, nemôžem skončiť takto pesimisticky, ja viem, že to nie je naozaj, že máme

okolo seba dokonalý herecký ansámbl, skutočné Slovenské Národné Divadlo,

v ktorom dokonalí herci a herečky stvárňujú všetky dobré, najradšej ale tie zlé

charaktery, aby nás všetkých naučili, aké je to, keď ľudia dajú v sebe priechod svojim

chúťkam po moci, po jej zvrátenej, sebeckej verzii. Takže, … čím horšie, tým lepšie.

Čím usilovnejšie hrajú všetky tie hlavné hviezdy zlých charakterov svoju životnú

rolu, tým skôr to dôjde celému obecenstvu, že … takto určite nie, až pocítením na

vlastnej koži, na svojej peňaženke a hlavne na svojom zdraví sa naučia mnohí, čo

áno, čo nie. Aj po dvadsiatich, či stodvadsiatich omyloch a sklamaniach, každý si

môže dopriať do chuti, koľko sa mu len ráči a páči. Keď je na druhom niečo smiešne

až trápne, na mne nie?

Veľa kvalitných predstavení v teátre menom Slovensko prajem!