Pravda často tak bolí … ale lieči.

.    Slovenky a Slovákov začala baviť Pravda. Čo baviť, ony/i začali byť na Nej závislé/í. Nebezpečne závislé/í. Nebezpečne v zmysle, že keď sú bez Nej pridlho, dostavujú sa príznaky ako pri dlhotrvajúcej hladovke. Pravda ako potrava pre dušu a ducha, nie taká tá pravda, ktorú máme každý „svoju“ a ktorou sa poniektorým dosť dlho darilo oblbovať davy ľudí, dokonca si z toho urobiť celoživotný spôsob obživy, získavania moci.

.    Niečo sa po októbri ’23, apríli ’24 a po ňom nasledujúcom máji prudko zmenilo. Keď sa niekto buď postaví pred ľudí alebo zasadne za klávesnicu a jeho snahou nie je čo najviac sa k Pravde priblížiť, ale naopak, ukryť Ju, prekrútiť, využiť sebecky vo svoj prospech, zmiasť „nepriateľa“, bieliť rúcho vlastnej duše očierňovaním rúcha, rúch iných … začína sa to všetko, čo nie je konané s čistými úmyslami, otáčať voči šáliteľom, ktorí by boli šťastnejší, keby im narástol Buratinovský dlhý nos. Tým by tak maximálne mohli pichnúť do oka šálenému, nebodaj ho vypichnúť. Takto priam kričia na diváka, poslucháča, čitateľa: „Tak trocha klamem. Klamem, až sa práši. Zariaďte sa presne naopak, ako vám navrhujem, prikazujem, radím. Neverte mi!“

.   Už nestačí, že ma poťapkajú po pleciach moji, naši. Začína platiť, že uznanlivo súhlasia nerozhodnutí, zadumane rozmýšľajú doterajší ideoví nepriatelia. Počítajú sa nie dlhoročné „overené pravdy“ spindoktorov, organizátorov revolúcií farebných i čierno-bielych, PRAVDA začína presvitať až svietiť – lži, klamstvá, polopravdy, výmysly čoraz úspešnejšie začínajú Pravde slúžiť, lebo Ju samy sebou nechajú tak krásne vyniknúť.

.   Tak dlho nás kŕmili (polo)lžami, až sa nám zajedli – naučili sme sa rozlišovať aj tie najjemnejšie nuansy. Stávame sa najBOHatšími na svete. Niet väčšieho pokladu na svete, ako je Pravda a slová, ktoré Ju podľa možností čo najpresnejšie (p)opisujú.

PRAVDA zasvietila tak, že už aj slepí vidia …