Pravda často tak bolí … alELIeči.

.   s podtitulom:

Najzúrivejší zvestovači „božieho“ slova

.   Naschvál to je s malým „B“ a v úvodzovkách, lebo nieže v drvivej väčšine prípadov,

ale komplet v sto prípadoch zo sta (s nadsázkou by sa dalo povedať, že v sto jeden

prípadoch zo sta, lebo tá istota, že aj stoprvý bude rovnako hustý a strašidelný, vždy

je) to je zmes pravého Božieho Slova, prineseného jedným z Jeho Poslov a …

vlastných názorov, vsuviek, túžieb, očakávaní, predsudkov, úplne najčastejšie

však neprávd, prekrútení pravého významu Božieho slova, nepochopenia,

predvádzania sa a pýchy na vlastnú znalosť Pánovych dobrých rád a poučení.

.   Božia Vôľa tu, Božia Vôľa tam, musíš to a nesmieš tamto, ak nebudeš dodržiavať

to, čo ti tu teraz poviem JA, zástupca samotného Syna Božieho, toho spred dvetisíc

rokov a aj toho z prvej polovice dvadsiateho storočia, to sa mnohí čudujú, že o čom

to meliem, veď predsa na druhý príchod Ježiša Krista ešte len čakáme, ale mnohí

tvrdia, že už tu bol a … celým svojím životom naprosto popierajú, že tak naozaj je.

Prakticky práve ony, oni sú (mimoriadne vtipný je paradox, že vám budú náležite,

s múdrym výrazom v tvári, hovoriť o Judášovi, či o Petrovi, ktorý trikrát zaprel, no nie,

oni, ony zrádzajú, nie za tridsať strieborných, za každomesačnú výplatu, pravidelne

a s veľkou ochotou a nadšením, zapierajú jedna radosť ale úplne každú prednášku

Oskara Ernsta Bernhardta) tými, čo robia všetko pre to, aby sa svet nedozvedel

pravdu, aj Pravdu, … a čo sa to naozaj dialo v prvej polovici minulého storočia

v Nemecku. Nie všetci, mnohí!

.   A pozor, ja teraz nekritizujem. Ja to kvitujem, vítam, propagujem, … a tiež som

tomu rád, lebo veď … súčasný svet je už taký, že nie dobrý príklad tiahne, ale …

na tých zlých sa bolestivo, dlho, namáhavo, so slzami v očiach, v pote tváre, dokonca

s boľavými mozoľmi na rukách a ešte boľavejšími na dušiach, učíme, tápeme, hľadáme

pravdu i sami seba, svoju úlohu v tomto svete, niekoho, kto by nám poradil, čo a ako

ďalej. Ktorým smerom sa vybrať, keď ich je také nepreberné množstvo. A hlásatelia

pokroku a svetlých zajtrajškov, tak svorne kričia: JA, poď ku MNE, JA ťa povediem

a spolu so mnou sa postupne dostaneš najprv do pozemského a neskôr samozrejme

aj do raja Nebeského. A opäť, aj tu vrele súhlasím, len dodávam, za akú cenu.

.   Poznáte to, keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú. Kadejakí lovci, jalovci, válovci,

grálovci, málovci, lovených obetí všade ako maku, samé vbiehajú do pascí a osídiel,

majetky dobrovoľne odovzdávajú, núkajú, veď miestenka v rade do Posmrtného Raja

za to predsa stojí, nejakých pár desiatok tisíc Eur je nič v porovnaní s večnou spásou,

nehovoriac o budovaní Pozemského raja, koľkí už v ňom sú a nie a nie dovoliť aj nám

ostaným, aby sme aspoň nakukli. Oni to v tom Posolstve všetko pekne majú, len to

vždy podľa mňa tak vtipne, s vážnou tvárou a odborne, odporne odborne podajú a

očakávajú okamžitú odmenu, potlesk, uznanie a … v prvom rade od Najvyššieho,

za to, že šíria poznanie, Jeho Slovo, špeciálny bonus v podobe účasti vo Vláde,

Parlamente nadchádzajúcej Tisícročnej Ríše, ktorá čo? Začala? Začína? Ešte len

začne? O rok? O dva? O desať? O sto? Nikdy? Áno, bez nich nikdy!

.   Oni, ony sú tou zárukou, že ľudstvo spoľahlivo vyvedú z najväčších ťažkostí, že? A

to je jedno, či sú predsedami politických strán, náboženských obcí, spoločenstiev,

siekt, občianskych združení, mimovládok a krúžkov pokrokovej neodemokratickej

mládeže, nositeľky to Rána s ružovkastými zorami a oblohy bez jediného mráčika.

Čo vám džebe? Obloha bez mráčikov? Už aj tak ste, sme všetci dosť pripečení, viac

Slnka by nám len uškodilo, pekne si vy zalezte do krčmy, do vínnej pivničky, toľko

Svetla Poznania, čo sa na nás odvšadiaľ valí, telka, rádio, šéf, manželka, interenet,

ebranitodshimatnoke s pošahaným nickom a ešte pošahanejší on sám, oči pália,

hlava bolí, načim troška do prítmia zájsť, aby sme sa rozkukať mohli.

.   Či to už v tom Raji sme a či v bažine, nedajbože v suačkách, a nie po kolená, ale už

po krk a máme taký neblahý dojem, že sa nevynárame, ale … Ale! Je tu nádej, tam

akísi potetovaní, so žiarivo modrými vlasmi, so slovníkom drevorubača, čumiaci

vkuse do mobilu, chlastajúci na ulici rovno z fľaše aj napriek zákazu a znechuteniu

miestnej vysoko morálnej smotánky, títo a mnohí ďalší vyzerajú byť spoko a bez

akýchkoľvek problémov, ešte aj nezamestaní a rómovia, o cigáňoch, čo nikdy nerobili,

nehovoriac, sa majú lepšie a sú bezstarostnejší ako my, čo tvrdo makáme a nie a nie

sa zastaviť, oddýchnuť si, porelaxovať, popočúvať muzičku, zapáliť cígu, šľukovať

netreba, stačí to frajerské vyfuckovanie dymu!

.   Reklama, každý deň znova, čokoľvek vidíte, počujete, čítate, stále je to o tom

istom: „Všimni si ma, nás, ich, pozri, čo robia, čo majú, ako sa majú, akí sú šťastní,

bohatí, krásni, veselí, bezstarostní! Chceš byť taký/á aj ty?“ Áno, všetci by sme

radi, rady, len sú dlhé rady a my v nich neradi, nerady pridlho stojíme. Nájdeme si

svoj vlastný RAJ …

Vraj !