. Pár rokov dozadu som si pri jednej z návštev našich Moravských bratov, áno, mám
na mysli túto polovičku ľudstva, vypočul slová hodnotiace situáciu duchovného stavu
ľudstva, niečo v zmysle „Špína, temno, zatracení“.
. Pokúšal som sa, mierne (=eufemisticky povedané) kontrovať mojim obľúbeným:
„Čistota, Světlo, Spasení“, ale oni si stále húdli to svoje, že veď aj v Slove stojí to,
čo tvrdia. No to áno, ale tam sa píše aj o možnosti, až nevyhnutnosti nápravy.
Až mi to pripadalo ako: „No fasa, že tu máme (a v duši podporujeme) špínu, temno,
zatracení, no lebo veď to predsa dokazuje, že pravdu máme my, „praví služobníci
boží“ – na rozdiel od vás, odpadlíkov, nevercov, „služobníkov diabla“.
. Som zasa po dlhšom čase na Ostrovoch, – (poznámka pre čitateľov PG) Britských,
… a ako tak pozerám, radosť žiť, … na tvárach mojich poväčšine mladých kolegov
a kolegýň radosť, smiech, úsmevy od ucha k uchu, a nie je to tými štyristolibrovými
týždennými platmi, ale čímsi našim StredoEurópskym, nezameniteľným, strhujúcim,
príťažlivým až závideniahodným.
. Sme v rámci možnosti zdravo sebavedomí, hrdí, občasná anglánska nadutosť
v nás vzbudzuje oveľa viac smiech ako strach, ale čo je úplne naj, …
držíme spolu, sme ochotní a aj schopní si pomôcť, nekalkulujeme, čo
je pre nás „výhodné“ a čo nie, jeden za všetkých a všetci za jedného či
už v práci alebo aj mimo nej.
. Vážne to nie je až tak(é) zlé.
Miestami je to naopak, VEĽMI SKVELÉ.
Až mi to je divnô.
Vari máš v tom prsty, Vanda?
Celá debata | RSS tejto debaty