Pravda často tak bolí … ale lieči.

Nemusím, nepotrebujem si toho pamätať o Vaškovi Havlovi veľa.

Ale to jeho, lepšie povedané to „jeho“ prevzaté zhora, samozrejmé

a jasné, že Láska a Pravda zvítězí nad …

– to si pamätám veľmi dobre, to je v každom z nás zakódované už

od narodenia, pár detských rokov tomu pozerajúc rozprávky,

počúvajúc mamy, babičky čítajúce nám príbehy z knižiek, veríme,

vieme, že je to tak, aby sme starší a starší prestávali tomu veriť

čím ďalej, tým menej.

Raz to zákonite príde, keď zistíme, že maličká lož, neláskavé využitie

hmotnostnej prevahy nad mladším súrodencom nám prinesie určité

výhody, bitku dostane mladší bráško, čokolády môžem jesť nádherné

dve miesto odpornej jednej.

S pribúdajúcimi rôčkami sa menia výhody, výhodného fleka dostanem

ja miesto kolegu, len som tomu trošku pomohol úpravou pravdy, jazdím

na Porsche miesto úbohučkej Fabie, silou svojho vplyvu, počtom vhodných

známych na ešte vhodnejších miestach nepotrebujem ani len presviedčať.

To je presvedčivé samo osebe.

Všetko je to krásne, dlhé desiatky rokov to funguje, má to len zopár

maličkých nedostatkov. Sem tam sa ozýva svedomie, to som vždy dokázal

prehlušiť, jediné, čo prehlušiť nedokážem, je fakt, že raz z tohto môjho raja

na Zemi budem musieť odísť. A začínam mať takú neblahú predtuchu, že

tento môj Paradiso bol kúpený za pár desiatok malých Pekiel, ktoré som

spôsobil ľuďom okolo mňa.

A ak som poriadny formát, veľké zviera, tak v tom mojom Paradise žijem

nielen ja, ale aj celá moja rozvetvená rodinka, moji kámoši, ich rodinky a

ich kámoši a tento náš Big Paradiso je kúpený za ohromné množstvo

malých Pekiel, dosť stredných a na rováši máme aj Exemplárne, Donebavolajúce

a Zjavné Peklá. Máme však televízie, noviny, médiá, takže ešte sa nám akotak

darí oblbnúť už ani nie tak davy, ako hlavne tých, ktorých platíme z peňazí

tých davov. Davom sa to nepáči, ale moc je ešte stále v našich rukách.

Jednu, jedinú VEĽKÚ chybu to celé má. Blíži sa KONIEC. Blíži sa koniec

tohoto nášho Raja na Zemi, blíži sa koniec nášho pobytu na Zemi.

Tento zrušiť nedokážem, ten je mimo moju moc. Už dokonale nemocnú.

A pritom to bolo také jednoduché, videl som to zopárkrát vo svojom živote.

Niektorí ľudia ten svoj Veľký Vnútorný Raj budujú, no nie ako ja, ale presne

opačne, na čo najväčšom množstve maličkých Rajov svojich blízkych, no ešte

lepšie ľudí celkom neznámych, ktorí vlastne nemajú dôvod čakať, že by im

niekto úplne cudzí pomohol. Také jasné blesky z neba, ale nie tie, čo

zapaľujú senníky a stodoly, ale srdcia a duše.

Zomierajú ľudia, to je celkom prirodzené, zomierajú aj tí najslávnejší, tí, ktorí

mali veľké možnosti zmeniť svet k lepšiemu.

Ale oni vždy tí veľkí potrebujú k zmene tých malých.

Kráľovná v mravenisku je fajn, ale bez  tisíciek pracovitých mravčekov

v mravenisku by nebola ničím, zahynula by.

Darmo budeme teraz zosnulému vyčítať, čo všetko neurobil, keď sme sami

nepriložili ruku k dielu, ktoré sme očakávali iba od neho.

Učíme sa dosť tvrdo hlavne na vlastných chybách.

Dvadsaťdva rokov po revolúcii a taká dezilúzia, že mnohí sa cítia horšie

ako pred ňou, mnohí si pripadajú bezmocní a nemohúci.

Pochopme ale, že to nie “ ONI “ nás urobia šťastnými,

že len MY SAMI určujeme, či budeme žiť PEKLO a či RAJ.

Ale ten raj môže kľudne byť troška chudobnejší na veci, zato o to

bohatší na ĽUDÍ, PREŽITIA, DARY DUCHA, LÁSKY a PRAVDY.

Prajem Vianoce bohaté Duchom.