Je to hrozné, keď človek siahne na život iných ľudí.
Je to tragédia, keď človek dospeje do štádia, že buď zo zúfalstva,
alebo kvôli peniazom, alebo pre čokoľvek iné nachádza ako
jediné riešenie jedno z najhorších.
Spýtate sa, prečo nie rovno to najhoršie, veď čo už môže
byť horšie ako vziať život nič netušiacemu, možno pred pár
sekundami ešte sa smejúcemu, synovi, bratovi, šťastnej matke,
vnučke, komukoľvek, môjmu najbližšiemu človeku.
Smutne začínam, ale určite budem chcieť skončiť keď už nie veselo,
tak určite s nádejou na vyliečenie našich boľavých duší.
Tú otázku zobratia života už mám dávno vyriešenú … áno,
človek človeku pozemský život vziať môže, po odchode z tohto
sveta ale ten, kto ukončil pozemskú púť, začína ďalšiu.
Neveriaci neveria, veriaci veria, vediaci vedia.
Človek človeku vie dať pozemský život a ten mu aj vziať.
Ten iný, pozemskými očami neviditeľný, mu dá len Stvoriteľ a
jeho Zákony rozhodujú aj o tom, či po odchode každého z nás
budeme pokračovať navždy alebo nie.
A aj toho som sa už dávno zbavil – ten, tá a títotu určite skončia
v pekle, vo večnom zatratení, definitívne … a ja a mne podobní
smerujeme priamo k nebeským výšinám, ešte chvíľku tu
budeme všetkým naokolo vzorom a potom hor sa vybrať si
odmenu v podobe života blaženého.
Hohohó.
Až také easy to nebude.
Amerika je ďaleko, Amerika sa nás netýka a ak, tak iba
okrajovo.
Nie, naopak, je blízko, týka sa nás a nie okrajovo, ale priamo
na neuralgickom bode.
Včera večer som si sadol k počítaču, internetu a odvtedy som
hore, späť sa mi nechce tak veľmi, ako by sa mi obyčajne chcelo.
Prvé dojmy z udalostí spoza Atlantiku sú tu:
O Amerike sa vie, Amerika je na očiach, v Amerike mnohé
začína a aj končí. Ako hovorí Emil Páleš, sú jednotkou
technologického, technického pokroku, vedecké mozgy sveta
zarábajú najlepšie tam, výzbrojou armády sú najsilnejší.
O čom sa nevie, čo na očiach nie je, čo je dávno začaté a dlho
nebude ukončené, je priamo tu, okolo nás a v nás. Vo mne.
Vyskúšal som si, už to budú pomaly dva roky, zúfalstvo človeka
bez práce, bez strechy nad hlavou, bez jedla, na smrť unaveného,
mokrého od nočného dažďa, túžiaceho po troche čaju, suchom
lôžku, úsmeve priateľov.
Nie, zabiť som nezabíjal, odniesli si to len spätné zrkadlá
toho najžltšieho, najviditeľnejšieho taxíka v Prahe, aj som
chcel odísť, nikto nebol navôkol, ale ja, poctivý somár, mierne
zahriaty a pripitý od tej trochy alkoholu, čo mi ešte prúdil
v žilách, som sa vrátil, hovoriac si, že to sa nepatrí, rozbíjať
niekomu auto. A bol som šťastný, že sa objavili chlapci a
dievčatá z ČP. Pomáhat a chránit.
Pomohli a zachránili ma pred urobením väčšej škody, neprítomnému
majiteľovi taxíka umožnili snáď už na druhý deň jazdiť.
Nie, naozaj nie som agresor, ktorý si bežne vylieva zlosť
na ľuďoch či na veciach, skôr naopak, výnimky potvrdzujú
pravidlo. Ale dozvedel som sa, že človek v hraničnej situácii,
keď nevie, kam z konopí, robí zvláštne veci.
Pozerať sa na seba zvonka, bez znalosti všetkých okolností,
snáď by som aj súhlasil s malou ručnostručnou príučkou,
avšak zvnútra, aj teraz mi to pripadá ako jediné logické,
rozbil by som hoci aj koňa s Václavom, len aby už konečne
niekto prišiel a pomohol mi z toho totálneho shitu.
Ľahko by sa teraz dalo vyžalovať sa tu … zamestnávateľ
XY mi v rozpore so zákonmi tými, tými a tými robil všetky tieto
svojvoľné veci smerujúce až k môjmu dobrovoľno-nedobrovoľnému
pobytu na ulici. Dobrovoľne som, majúc ešte prostriedky na cestu
domov, strávil štyri noci a tri dni v českom hlavnom meste.
A ďakujem Nebesám, teraz, po dlhšej dobe, že viem, ako to je.
Nevravím, že som neurobil nič zle, že som si to nezaslúžil.
Vysoko pravdepodobné, len s malou nádejou na nevinu, že
to bola len skúška osudu, vysoká škola zúfalstva, doktorát
z prežitia v džungli pražských zlodejov, diev ľahkých mravov,
houmlesákov a absolútne na vás kašľajúcich úradníkov a
všetkých, čo by vám mali, mohli, museli pomôcť, KEBY …
Nobelova Cena za malé pomoci rovnako bezradným ako som bol ja.
Domov som sa dostal načierno vlakom, asi za odmenu, že
na Národní Třídě som anténkami zúfalca zachytil plač
zúfalej dievčiny, ktorá si potrebovala kamsi zavolať, niečo
vybaviť a nemala kredit ani prachy na dobitie.
Ja som mal na svojom poslednú dvacku a aj tak mi bola
nanič. To nebol dobrý skutok, to bola tá najmenšia
výpomoc pre Sister In Arms.
Milujem ten disk, Brothers In Arms od DIRE STRAITS.
Bol som v hrozných úžinách, dlho nechcem v nich byť.
Tým neuralgickým bodom je – pomôžem MU, JEJ, IM.
Aj keď nemusím, nechce sa mi, mám málo prachov,
chcem si ľahnúť.
Nie pomáhať a nič za to nečakať.
To by si obdarovávaný, vytiahnutý po krk z bahna ľahko
zvykol. Pomohli sme ti, teraz pomôž TY. Nie nám, niekomu
ďalšiemu v rade. A kľudne aj dvom, trom, viacerým. Aby
aj oni raz mohli, keď na to príde, pokračovať.
Horšie ako zabiť človeka je zabíjať v ňom pomaly, dlhodobo,
pravidelne NÁDEJ, že jeho utrpenie skončí.
Zabíjať v ňom CITY, ktoré ho ako-tak udržiavali pri živote.
Dávať mu najavo, aká je on NULA a aký som ja No.1
Vonku je krásne, svieti celý deň slnko a ja sa tu stále krčím
pri klávesnici. Ale už len to, že tam môžem ísť, že som
najedený a že môžem robiť, čo najviac milujem, PÍSAŤ, mi
stačí.
THANKS A LOT, MY GOOD LORD 🙂 🙂 🙂
Mám Prácu, Lásku, Slovo.