. Možno sa troška poniektorí divia nadpisu, ale stačí prvú medzeru posunúť spoza prvého „e“ za to druhé a hneď je všetko jasné, teda aspoň čo sa záveru titulku týka.
. A, prosím, toto zďaleka, lepšie povedané vôbec nemá byť nejaké obvinenie, výčitka smerom k zamestnávateľom, podnikateľom, zahraničným investorom, majetným, „boháčom“, panstvu, ako Slovač rada tituluje „tamtých hore“, „tých, ktorým sa neodvráva“, tých, ktorým sa presne tak ako v starom dobrom Pachovi, slávnom to filme, „nastavuje chrbát“ a ukazuje: „Tuto, a ešte aj tuto, Pán Veľkomožný, nech sa páči, aj sem si udrite a prosím ponížene, ešte aj ľaľa sem a sem!!!“ Nuž a takto si my tu žijeme v našich luhoch a hájoch.
. Ale pozor, aby sme boli spravodliví, tých, čo sa takto nechávajú voľne dobrovoľne, či dokonca zlovoľne (fuj, hanba im!) oberať o spravodlivú mzdu, je viacero druhov, ja sa zameriam na dva z nich, dá sa povedať extrémne prípady.
. Jedni sú takí, ktorým by, povedzme si pravdu, veľa, čo veľa, i viac peňazí hádam aj a často ani hádať netreba, prosto uškodilo. Tých lákadiel je príliš veľa a odoláva sa tak ťažko preťažko. Vždyť víš, bratru, holky, v dolky, sex, drugs ‚n rock ‚n roll, devy okrem mravov ľahkých aj tých ťažkých. Stačí vycestovať do zahraničia a ubytovať sa na byte či dome s mladými pracujúcimi okolo dvadsaťpäťky. Pár gramov bieleho nie je niečím výnimočným, špáratká sa nosia vo vreckách zabalené pekne úhľadne v malých igelitových sáčičkoch bežné, však veď medzi zubami neradno mať zvyšky mäska a zlú náladu a nízku výkonnosť taktiež nie, na to predsa špáratká sú! Tu častokrát platí, vonka či na Slovensku: „Zoberte im maximum, čo sa dá, nechať len na ubytko, energie, stravu, kredit a letenku či lístok vlakbusom domov!“ Alebo to risknúť s možnosťou, že si tí ľudia prejdú peklom najrôznejšieho druhu a možno aj prežijú v akom takom fyzickom a duševnom zdraví.
. Ale poďme zahrať aj na veselšiu nôtu, Slovákov a Slovenky, ktorí majú takpovediac v paži, oni, ony svojmu otrokárov nieže doprajú, … majú ho tak radi/y, že by mu aj modré z Neba priniesli. Chápu jeho ťažkú závislosť na prachoch, pocite vlastnej dôležitosti z ich vlastnenie vyplývajúcom, jeho ťažko ukojiteľnú nenásytnosť a nekonečnú chuť hromadiť. A doprajú mu. To niežeby nie! Bohatým priehrštím, s láskou do roboty ešte aj vlastný šróbovák donesú, do nemocnice vlastné príbory a hajzľák, na úrad úplatoček a pánom premiérom i prezidentom všakovaké lotrovinky finančného zamerania nielenže odpustia, oni im ich schvaľujú, doprajú a doporučujú, dávajú im tipy, ako zbohatnúť na ich lopote a drine, pričom sa stále usmievajú a majú dobrú náladičku. No prosto BLÁZNI! No nevládni v takej krajine! Zem neobmedzených možností, Eldorádo už dávno nie sú USA, sme ňou, ním my, maličké srdiečko Európy, pupok sveta. Národ holubičí, Holubice, s holú … onú! Aj riťú …
. Krásnu Nedeľu prajem, ktorú aj tak oslávite ako Deľu, veď robiť sa musí, ako by to bolo, radostný čin modlitba to naša! Do vide(de)nia, priatelia! 🙂