. Jeden mierne povedané neortodoxný učiteľ sa rozhodol, že naučí deti, čo je to HLAD. Ale nie takým bežným spôsobom – lekcie o hladomore, chudobe vo svete, kde detičky aj dospelí nemajú dlhé dni pomaly čo do úst, o blokáde Leningradu počas Druhej Svetovej. To všetko je poučné, fajn, ale … neškvŕka z toho v bruchu a nechytajú kŕče.
. A tak milé detičky dostali za úlohu – nebolo to povinné, ale tým, ktorí ju dodržia, sľúbil velikánsku odmenu – hneď po odchode zo školy nič nejesť, nepiť (alebo len čo najmenej, aby neskolabovali), to isté po príchode domov, až do večera, rovnako na druhý deň ráno, poprosiť mamičku, tatíka, aby im naozaj vôbec nič nebalili na desiatu ani nedávali vreckové na nejakú tú maškrtu z mňamkového automatu na školskej chodbe. Jednoducho a proste, 24-hodinovka, maratón v nejedení a nepití (minimálnom, život udržiavajúcom pití). Jasné, že maškrtnica Lenka a macko Maťko to nevydržali, hneď po poslednom zazvonení mydlili do seba dobroty jedna radosť, väčšina to nevydržala do večera, do školy prišli len traja, čo dodržali všetky podmienky bojovej úlohy. A vlastne ani nebolo podstatné, že ostatní „zlyhali“, najdôležitejšie bolo, že všetci mali pred očami troch hrdinov, ktorí to dali. Dokonca až do konca vyučovania a vydržali celý dvadsaťštyrihodinový beh na dlhú trať. Dali možnosť hlavne sebe a sprostredkovane, na vlastné oči aj spolužiakom a spolužiačkám zažiť, vidieť, precítiť, celkom zblízka, ČO taký celkom kratučký, na naše pomery síce nie, ale v mnohých častiach sveta áno, hladík, hladiatko spôsobuje. Okrem iného aj agresivitu, celkom neznámu chuť niečo šlohnúť, apatiu a kadejaké mnohé iné zábavné veci, o ktorých milé deti dovtedy len počuli, čítali, videli v telke … a to všetko, prosím pekne, u čistej jednotkárky, takmer čistého jednotkára a reprezentanta školy v hode kriketkou na Majstrovstvách Slovenska! Teda nie len tak hocikoho! Vskutku presvedčivé!
. Zaiste mnohí už tušíte, kam to celé mieri. Celé naše Slovensko je taká jedna prominentná, vychytená, top ratingová Vysoká škola, kde sa učíme všetko potrebné. Najgeniálnejších učiteľov, milovaných i nenávidených na mraky, Rokfortská stredná fajn, ale predsa len stredná, treba ísť aj na vysokú časom, aspoň výnimoční študenti. A kam inam, ak nie k nám, kedy inokedy, ak nie teraz. Tu stále robia celosvetové rebríčky Naj škôl a plačú, ako sme na tom biedne. Prdlajs! Sme na tom úplne najlepšie! Len to nevzdávať a poctivo pristupovať k štúdiu. Samozrejme, rebelské vzbury patria k tomu, metlobal reprezentantov fakúlt SmeRadi a Troľano musí byť každý deň, bez toho ne-e-xis-tu-je!!!, ako hovorievajú ctihodný profesor Ha-ra-bin. Riaditeľ školy, tituly nejdem uvádzať, to je nadlho, Rogi Čovitam, dáva študentíkom pekne zabrať, rovnako obslužnému personálu univerzity pomenovanej na znak úcty k predchádzajúcemu vedeniu pol na pol tak, ako je v titulku.
Всё ясно, друзья?