. Kto pravidelne až do dnešného dňa sledoval tlačovky (a ďalšie vystúpenia) súčasného slovenského premiéra, nemohol si nevšimnúť jeden neodškriepiteľný fakt – ak nie na každej, tak na mnohých z nich spomenul, samozrejme v najčiernejších konotáciach, činnosť predchádzajúcej vlády, jej členov a poslancov za vládnu koalíciu. Skrátka lebo Fico. Prípadne lebo Pellegrini, ergo lebo, citujem, Ficov poskok. Obľúbená predstava mnohých nevyzretých politikov, že čím viac znevážia a zadupú pod zem svojho politického oponenta, tým viac vyrastú v očiach svojich istých a tiež potenciálnych voličov. Najtragikomickejšie na tom celom bolo, že aj „babky Ficovoličky“ ani príliš nepočúvali, čože im to ten nový premiér z obrazovky rozpráva, ale vždy zbystrili pozornosť a náramne sa zabávali, keď sa pomaly, ale isto začalo k tomu schyľovať a so železnou pravidelnosťou aj prišlo: „Fuj, zlý Fico!“. Mohol vysloviť najväčšie múdrosti, slová prezieravého štátnika, všetko ostalo prepočuté a zabudnuté, lebo to bolo prebité tromfovým esom na veľké počudovanie nie súperovym, ale jeho vlastným, alebo ešte krajšie šachovou terminológiou – teatrálne uštedril sám sebe, verný svojmu priezvisku, šach MAT.
. A v zákulisí sa chytali za hlavy aj jeho najbližší kolegovia a tí, čo mu nikdy ani len v najmenšom neplánovali a nechceli akokoľvek uškodiť, či ublížiť, uvedomujúc si, že to celkom úspešne robí premiér Matovič sám. A celkom určite mu nelichotilo ani pomenovanie „Plačko“, o ktoré si deň čo deň hlavne u opozičných skúsených a vetrami ošľahaných politikov koledoval.
. Dnes sa ale konečne zadarilo. „Fico“ ani „Pellegrini“ nepadlo ani raz, snáď jedného krivého slovka nepreriekol, dokonca tam začínali byť náznaky zrodu niečoho úplne nového. Ale aby nám všetkým nezabehlo, zatiaľ to bola len poznámka o sedení medzi ministerkou zdravotníctva bývalou a tým súčasným. Lebo ono to raz príde, bude to vykúpené krvopotným bojom hlavne so sebou samým, bude to vyslovené nie cez zuby a so sykotom hada, ale naopak, z presvedčenia a presvedčivo, dôveryhodne a preňho nesmierne oslobodzujúco. Pochvala a úprimné ocenenie tých, pre ktorých donedávna nemal jediné pekné slovo.
. Lebo objektívnym faktom je, že aj „tí druhí“ majú veľkú a neodškriepiteľnú zásluhu na tom, čo veľmi dobre vidí, uvedomuje si a nakoniec to aj pomenoval – že sme jednou z najúspešnejších krajín v boji „proti“ koronavírusu. Lebo my nepotrebujeme bojovať proti vírusu, ktorý tak ničivo zasahuje dýchací systém. Životne dôležité je pre nás doslovne neotravovať ovzdušie nenávisťou, invektívami, urážkami, klamstvami a myšlienkami, ktoré zamorujú a otravujú tak, že nejaký Koronavírus je proti nim šuvix, chudorľavý bratranec nedosahujúci zďaleka také ničivé výsledky ako vyššie spomenuté fajnovôstky. Ktorých výsledkom je to, čo dennodenne vidíme, u nás je to stále dosť mierne, ďalej od našich hraníc oveľa okatejšie … vojny, utečenci, teroristi, plač a krik, BOLESŤ A SMRŤ. Nie tá spred sedemdesiatich piatich rokov, ktorú nám na RTVS každý deň púšťajú. Dnešná. Každodenná. Oveľa viac sa nás dotýkajúca a volajúca po čo najskoršej náprave.
. Máme úžasnú príležitosť predviesť svetu, čo je tým pravým liekom proti nákaze. Netreba hovoriť, čo. Je nám to prinajmenšom v kútiku duše všetkým jasné. A začína sa nám vyjasnievať pomaly aj v našich mysliach. A keby potreboval niekto s tým pomôcť, stačí sa najbližšie dni pozrieť na oblohu, nočnú, dennú, … a skúsiť niečo podobné uskutočniť aj v sebe samom, samej. My nepotrebujeme tú pliagu poraziť. Ona veľmi ochotne odíde aj sama. Keď už nebude treba, aby sme od nej dostávali výchovné lekcie. Spojme sily, Smeráci, Oľaňáci, Kotlebovci, všetci ľudia dobrej vôle, kohokoľvek voliči aj nevoliči.