. Jáj, priznám sa, aj mne to preblesklo hlavou, a nie raz, … hnusný americký imperia-
lista a majiteľ zbrojovky si mädlí ruky, počíta budúce zisky, je mu celkom jedno, či nie-
kde tam, v ďalekej kolónii, umrie o pár stoviek, tisícok podľudí viac alebo menej, hlav-
né, to najhlavnejšie predsa je … a vôbec, všetkým je predsa jasné, že za našu biedu
môžu USA, EÚ, u nás doma donedávna Fico a jeho SMER, lebo veď aj po rusky je jed-
no také slovo, že СМЕРТЬ, … a od minulej soboty už je hlavným vinníkom Igor Mato-
vič, tomu zas stačí vymeniť prvé slabiky v mene a priezvisku a hneď je nomen-omen
jasné, s kým máme do činenia. Aj infantilná ľudová slovesnosť typu, prepytujem, Ma-
gor Itovič poteší zbedačený pospolitý ľud. To on! To on! TO ONI !!!
. Celonárodné preteky v tom, kto nájde viac vinníkov súčasného stavu, človek zapne
telku a panstvo mu ide vzorom, jeden na tlačovkách páli guľometnou paľbou: „Pred-
chádzajúca vláda nám zanechala …“, jej členovia zasa, nedajúc sa v ničom zahanbiť,
pália od pása bez bázne a hany: „Nemrnči, plačko! Predveď, čo dokážeš!“.
„Zlodeji!“ „To kričí ten pravý!“
. Vírus nám zrušil šport, tak nám zaujímavé, zatiaľ len slovné súboje, obstarávajú
chlapci z hradného vŕšku, sem tam sa pridá aj Veronika, neviem, neviem, či nám tieto
verbálne, nefyzické zápasy vystačia, chaloši by postupne časom mohli navliecť rukavi-
ce a nakoniec sa hádam odvážia do klietky aj bez nich, k priamym prenosom pribudne
tiež celonárodné tipovanie na víťazov, všetky zisky Prvej Slovenskej T(r)ipovacej, a.s.
pôjdu do štátneho rozpočtu a ten zas po krátkej prestávke bude praskať vo švíkoch.
. Ale aby som sa vrátil k titulku. Zbožná Slovač vie, aspoň teoreticky, matne sa jej
v pamäti vynára, z čias základnoškolského náboženstva i predkoronovírusových kázní,
že bolo povedané: „KTO SI BEZ VINY, HOĎ KAMEŇOM!“ a teda síce nerada, ale
predsa len nehodí. Prípadne sa niektoré čierne ovce stanú na chvíľu bezbožnými, za-
budnú na slušné vychovanie a urobia si „dobre“, keď už im dobre nechce robiť nikto
iný. Slovač, ktorá zbožnou ostala, si spytuje vlastné svedomie a uvedomuje si, že jej
pokušenia až tak veľké ako pokušenia „vrahov“ z VôlStrítu, Pentagónu a iných Pient
nie sú, lebo veď našťastie, nanešťastie (do hája, tak jedno, či druhé? Či oboje?) až
toľko peňazí na to, aby dala priechod všetkým svojim restiam aj nerestiam, nemá.
. No a teraz to príde! – zbožná, aj keď trocha, viac-menej, … viac menej ako viac,
hriešna Slovač môže, ba čo môže, mala by, či dokonca až musí, lebo kedy, ak nie te-
raz a kto, ak nie my, ukázať zvyšku sveta, že nedáme nikomu zahynúť, i keď si troška
odtrhneme od úst a pritiahneme opasky, však už sme naučení a dlhoročným výcvikom
vycepovaní a hádam by nám to i chýbalo. A nákup mojich vlastných „stíhačiek“ a iných
pre môj život super-nevyhnutných dôležitostí, ako dovolenka v Himalájoch, o pol palca
širší aj dlhší ajfóň a plnší Lidl kôš ako suseda, čo sme, kua, horší?!?, odložím na trocha
neskôr a kuknem po očku, či momentálne nie je niekomu okolo mňa treba niečo viac
ako mne moje „AK TOTO OKAMŽITE NEBUDEM MAŤ, TAK BEZ TOHO UMRIEM“
PREPOTREBNOSTI, v poradí už (päťdesiataôsma, stodvanásta a) štvrtá – veď
Jožko mal osemnásť a bola by strašná hanba, keby on jediný z našej rodiny
nemal auto, parkovisko pred bytovkou troška prifúkneme, tá tlstá Mariša tiež
nemusí parkovať pod svojim oknom, nezaškodí je troška sa prejsť, keď bude
voľné až hentam pri lese. Prepotrebností charakteru hmotného a potom ešte aj tých
oveľa väčšieho kalibru, ako sú MOJA PRAVDA, „JA“ som povedal(a) a TAK TO AJ
BUDE!!!, KÁŽEM TU ***JA***, TY LEN ODDANE POČÚVAŠ A PLNÍŠ MOJE
PRIANIA, BEZ ZBYTOČNÉHO PINDANIA SAMOZREJME, fajnovôstiek, ktorými
tak radi, rady zabíjame, ubíjame, zbíjame, lebo veď keď tá naša moc, hocako maličká,
bezvýznamná a „neviditeľná“, je tak nádherne opojná a chutí úplne najviac zo všetké-
ho, sex aj prachy sa môžu schovať, naša MOC, to je vončo, to je to, voč kráčí!
. A keďže sa už ľudkovia nevedia so svojou mocou od dobroty pomestiť do kože, tak
príde nová celosvetová hra pre všetkých, momentálne s názvom KORONAVÍRUS, kde
všetci môžu ukázať, akí sú mocní naozaj, žiadne virtuálne husté reči, že najmocnejší
muž sveta, najdokonalejšia armáda, porazíme nepriateľa. Teda áno, súhlasím, ale
stále mnohí netušia, že AKO TO UROBIŤ? Staré známe, ale prečo si to nepripomenúť,
vyhrať nad svojimi vlastnými slabosťami, ktoré tak radi prstíkom a hlavne jazýčkom
ukazujeme na druhých a byť tým pádom zvyšku sveta naozaj ku prospechu a nie
na skazu. Nech sa darí, bojovníci a bojovníčky. Do nich! Teda, … do seba!
Nie je bohat(e)stvo ako BOHatstvo, načim predviesť, v ktorom sme majsTRI
sveta! … OTEVÍRÁNÍ STUDÁNEK PRO …
Peknú (NE)DEĽU 🙂