. Aj vy pozeráte na ten nadpis, že či sa autor tých slov už načisto pomiatol?
Ale áno, aj takéto názory sa vyskytujú medzi „pokrokovými“, oni by všetci tí sociálni
inžinieri v spolupráci s našimi politikmi boli úplne najradšej, keby to mali vymyslené
tak, aby všetci dožili do nejakej konkrétne určenej hranice, napríklad 74 rokov, oni
by určili hranicu odchodu … pre „našich“ ľudí by to bolo dajmetomu 49 rokov, pre
poslancov by to bolo ihneď po skončení posledného funkčného obdobia, najvyššie
štátne funkcie by išli do dôchodku ihneď po skončení mandátu.
. A „nie naši“ by šli do dôchodku podľa ochoty slúžiť systému v šesťdesiatich piatich,
iní po sedemdesiatke, najvzpurnejší by išli do dôchodku (za predpokladu, že by na
nich nebolo uvalené jarmo povinnosti odpracovať extra povinné roky za odpor voči
systému, za také reči, aké vediem teraz ja, za neklaňanie sa vrchnosti a nevzdávanie
im dostatočne veľkej úcty, za pochybovanie o tom, že jedine oni vedia, čo je pre nás
najlepšie, najvýhodnejšie, najprospešnejšie) len tesne pred sedemdesiatštvorkou
alebo rovno až na deň narodenín.
. Proste nemocní „mocní“ tohoto sveta majú predstavu, že plebs, bedač je tu na to,
aby slúžili ako otroci, nevoľníci svojmu pánovi, odovzdávali mu tri štvrtiny zo všetkých
zarobených peňazí, v temnom stredoveku to bol desiatok, vo svetlom demokratickom
svete to je len 75% a stále je tamtým vyberačom všemožných zlodejstiev málo, mať
dosť nebudú mať nikdy, také nehrozí a ani nikdy hroziť nebude. Prichádzajú silné
ročníky, robiť nemá kto, pracujú za nás a „na nás“ cudzinci, pomaličky sa už začínajú
objavovať nesmelé názory ekonómov a matematicky priemerne vzdelaných, že
dlhodobo udržateľný tento stav nie je. Teda, dôchodky aj všetko potrebné by boli
v pohode, aj dvojtisíc€urové by byť mohli, ale to by nenásytní museli prestať byť
nenásytnými, čo je pravdepodobné asi ako že Marián osobne na pobrežie
Mediteránea chlebom a soľou novoobčanov Európy vítať pôjde.
. Ide to tu všetko, ako hovoria bratia Česi, sestry Moravanky so Slezankami, do kytek
alebo je ešte nejaká maličká šanca, že sa nakoniec všetko na dobré obráti? Príde nás
spasiť nejaký novodobý záchranca ľudstva alebo to nakoniec všetko, ako vždy, ostane
len a len na nás samotných. Obávam sa, že odpoveď je … viac než dobrá. Áno, presne
tak, je to len a len na nás, tamtí „hore“ na to, či budete šťastní alebo nie, majú dosah
veľmi maličký alebo vôbec žiaden. Šťastie nie je (len) o peniazoch, pozrite na slobodné
otrhané decká všetkých farieb pleti, so škvŕkajúcim bruchom, ale … so slobodou už
hoci len pohybu na čerstvom vzduchu. A to jedlo im kúpi hocikto lepšieho srdca, ani
to nemusí byť „všemocný“ štát, keď mu ešte pri tom aj zaspievajú a zatancujú, tak
hádam aj do bankomatu ešte zájde. A nie tak, že ho nútia, ale dobrovoľne, z čistej
radosti z predvedeného výkonu.
. Ak si necháme na chrbte kálať drevo, alebo ešte horšie púšťať na makovice
exprodukty z našich tráviacich sústav, tak to všetci pracanti a darcovia robiť budú,
veď tých národov, ktoré toto nechávajú svojich, iných, kadekoho, … ako zábavku
najobľúbenejšiu vykonávať, až tak príliš veľa nie je. Mali by sme začať niečo s tým
robiť. Asi si idem aj ja niečo urobiť.