Má to totiž dva háčiky. Lepšie povedané,
jeden háčik a druhý ale ku…sky (bodky=krik, plač, mohutný zvierací hlas) veľký
hák. Aj tak je to zvláštne, ako pokrytecky vybodkovávame časti slov, slová v texte,
ktoré by mohli „vzbudiť pohoršenie“, „ohroziť mravnú výchovu mládeže“ a sto ďalších
výhovoriek, prečo nepoužiť slovo ‚kuJEVsky‘, … a na druhej strane slová, reči, ktoré
pohoršenie vzbudzujú, mravnú výchovu mládeže naozaj ohrozujú, sú vystavované
na obdiv a dennodenne ich opakovane počúvame.
V práci, škole, televízii, úplne všade.
Ale aby som sa vrátil k há(či)kom.
Prvý je známy všetkým aspoň troška zorientovaným a informovaným.
Všetko je v „v súlade so zákonom“, „dôkazy sa nenašli“ a ak aj áno, sú
ochotne zlikvidované nielen pomáhačmi a chráničmi.
No ale TEN DRUHÝ.
Proste niečo strašné, hrozné.
Najlepšie je všetko vysvetliť na jasnom, všetkým zrozumiteľnom príklade.
Modelová situácia: V rodine sa vyskytuje malý zlodejíček, zlodejka, ktorí kradnú
spolužiakovi desiatu, mamke pade €centof z peňaženky, v Tesku čokokoládku,
lebo veď osadenstvo nestíha byť všade, prenešťastní e/i-migranti môžu úplne
legálne, málo rokov v občianke, … ehm, pase.
Všetci mávnu rukou, však veď on(a) z toho vyrastie, postrašíme dvojkou
zo správania/chovania, zakážeme mobil a plej.stej.šn a …
aj tak stále nesmierne ľúbime, urobíme kakauko a dáme pusu pred spaním na líčko.
No a zásadný problém je u nás nepísaná veková hranica trestnej zodpovednosti.
Ofiko je to 15/18 a možno ešte aj nejaké iné numerá, ale čo je zásadné, podstatné,
neoddiskutovateľné a tak príťažlivé a sexy na našich malých milých krajinkách,
keď sa zákony ešte písali na kovových strojoch, tak prvá jednotka bola klepnutá
slabo, tak tvorca zákona ju klepol ešte raz a kašľal na nejakú kontrolu, či opravu,
jednoducho tam nechal obe, my vôbec máme radi/y doubles, viď dvojkríž a tak,
takže bolo z toho 115 a 118, neskôr to zmenili na spomínaných 15 a 18, ale veď
to poznáte, zvykli sme a dobre nám je.
DOBRE NÁM JE.
Aj keď bez peňazí, ale skutočne neskutočne dobre.
Pekne na kopci za dedinkou,
pekné švárne dievčatá a pohľadní fešáci na každom kroku,
od hladu neumiera nik, pod mostom tiež len fajnšmekri milujúci
hukot kolies kamiónov s ukradnutými tonami dreva smerujúcimi do Poľska,
aby nám tam z neho vyrobili nábytok a pekne so ziskom predali.
No a my, BOHÁČI nevídaní, neslýchaní, my NA TO MÁME!
Vždy, za každých okolností, akokoľvek chudobní hmotne, o to viac
duševne a duchovne, veď aj Abd-Ru-Shin spomínali niečo o malom národe,
pomôžeme si, poplačeme, povzbudíme, odpustíme a ráno
šup šup znova ŽOBRAVÉMU OLIGARCHOVI odovzdať vyše polovicu
zo zarobeného, žiadna vzbura, protest, odpor, násilie.
Prečo?
No PDETO, PDOSTE, ako Keptejn SLOWaKIA svojsky, ale
o to viac príťažlivo a sebavedomo vyslovujú, PDETOŽE –
Shiny Happy People – navonok umrnčaní, nespokojní, hundroši,
vovnútri krásni, milí, nápomocní, milujúci, úžasní. Nikde inde nemajú,
ĽEN a ZÁSADNE tutok, po Tatrou, Matrou, Fatrou.
Ale veď ich nechajte, oni sa polepšia, proste doprajeme chudobnejším
duchom nejakú tú lotrovinku, miľjónčok sem a tam, my, SKUTOČNÍ
BOHáči, BOHatieri, BOHáčky, BOHatierky máme pre nich pochopenie,
súcit, trpezlivosť. A že nás je kujevsky veľa!
No dá sa ich zavrieť? Še ňeda. Bars jako chceš.