Páni majitelia zapískajú,
strážne psy, strážni psi, novinári, uniformovaní zabrešú,
ponaháňajú, ovečky sa zľaknú a rozbehnú želaným
smerom a žerú, čo sa im na novom mieste, v novej
situácii ponúka.
Ovce sú zásadne tí druhí … pre jedných „Ficovi tupovoliči“,
pravoverní pohŕdajú „voľnomyšlienkárskymi SaS-kármi“,
ďalším sú pre posmech „tupé cirkevné ovečky zbožne
vzhliadajúce k ikonám na kazateľniciach“.
Obrazovkou sa sem tam blysne reklamná výzva
„Nebuď OVCA“ hlásaná mojou „obľúbenou“ poisťovňou,
v podstate hovoriaca „Staň sa aj ty členom, členkou nášho
stáda, nech aj teba môžme trošku podojiť a strihnúť o nejaké
bubu, ktoré použijeme napr. na to, že budeme v TV hovoriť, že
už ovca nie si a ostatní áno“.
Začína to tu pripomínať jeden veľký, štátom organizovaný …
BORDEL … pasáci, ich obľúbené, protežované, obdarovávané
neviestky, po novom aj ženíškovia … a množstvo zdieraných,
na pekné rečičky nalákaných, dôverčivých, oklamaných.
Dennodenne makajúcich na „svojich“ pasákov, žiarlivo
striehnúcich, aby ovečky dojili zásadne a len pre nich.
Ale to som odbočil.
V jednom písmenku zmenené, na prvýkrát celkom fajn a vtipné
slovíčko OVČANIA každým ďalším počutým a čítaným razom
núti zaradiť jeho používateľa do nového stádočka,
či to chce alebo nie. Beriem, teraz aj mňa.
Ja sa ani nebránim tomu označeniu ovca, ale keď už, tak
jedine v zmysle Kristovho „Pas moje baránky, pas moje ovce“,
kde mi ale neukazuje čo mám robiť, kam ísť, čo požívať
žiaden z ľudí, ale najradšej priamo SLOVO. A to od Najvyššieho si
kľudne rád vypočujem, prečítam od Človeka k tomu povolaného.
Len ten to robí tak, že ma do ničoho nasilu netlačí, ale pritiahne
povedaným, napísaným.
Baránok Boží …