To sú moje osobné rekordy.
Ten prvý zárobok vznikol tak, že nás kedysi na pomedzí
základnej a strednej školy vyhnali na povinnú brigádu do lesa
sadiť stromčeky. Za štvorhodinovú robotu sme dostali zaplatené
15 Kčs, ale lístok tam i späť, každý za štyri päťdesiat, sa im
neráčilo preplatiť, tak nám ostalo čistého jeden a pol korunky
na hodinu.
O dvadsať rokov neskôr, tesne po našom vstupe do EÚ, sa mi
podarilo pár dní pracovať v jednom fitnescentre blízko Dublinu,
mojou náplňou práce bolo udržiavať v čo najčistejšom stave:
stacionárne bicykle, okenné tabule, okolie bazéna, sprchy,
šatňu, umývadlá, jedným slovom, cleaner(čistič – v slovenčine
to znie až mafiánsky hrozne 🙂 ).
11 hodín denne, 11 a pol €ura na hodinu, vtedy 40 Sk za €uro.
Doma by som to asi nedal, ale vonka, kde ťa nikto nepozná,
no nerob to za tie prachy. No nejaké tie tri týždne, aj to veľmi
nepravidelne, plusmínus osem až desať dní celkovo, stačili.
Neskôr iné práce, za menej, ale mne oveľa bližšie.
Ale o inom som chcel.
Najzákladnejšou potrebou ľudí, aj keď na toto má každý svoj pohľad,
je robiť niečo užitočné, prospešné pre svoje okolie.
Niekomu sa to darí v plnej miere, iný koná pravý opak.
Celkovo sa to uberá akýmsi podivným smerom.
Tí, čo ešte robotu majú, sú čím ďalej, tým viac nútení zvyšovať svoje
výkony, produktivita práce je posvätnou mantrou (v preklade
do slovenčiny, vyžmýkajme z nich, čo to dá, keď to s nimi sekne,
vždy sa nájde niekto, kto ich nahradí. Keď nie u nás, tak spoza
hraníc určite). Tú istú robotu, prípadne ešte viac, robí čím ďalej, tým
menej ľudí.
A čím ďalej, tým viac je ľudí bez práce. No, bez „práce“, ono si nakoniec
každý nejakú tú činnosť nájde, ale drvivá väčšina ide cestou najmenšieho
odporu. Ten, čo bol zvyknutý niečo robiť, robí niečo aj po strate zamestania,
najhoršie je to s tými, čo v živote nerobili.
Je to ako s deckami, nezamestnáš ich niečím, čo ich zaujme, čo vedia,
za čo ich môžeš pochváliť a odmeniť, čímkoľvek, pochvalou, peniazom,
užitočnou vecou, sladkosťou, začnú stvárať nezbednosti.
Ak s tým chlapci a dievčatá z hradného vŕšku nezačnú niečo robiť, tak
pracujúci sa zoderú od lopoty a prepracujú sa do nemocníc (príp. hrobov) a
nepracujúci sa bez pocitu užitočnosti prepracujú v „lepšom“ prípade
do cvokhauzov, v „horšom“ do „nápravných“ zariadení, stále je otázka, čo je
horšie, čo je lepšie, čo je nápravné a čo nákazlivé.
Neohneš ma mamo, lebo som už Jano.
BUDE POTREBNÉ MLADÝCH JANKOV A MARIENKY, LEN ČO
OPUSTIA ŠKOLSKÉ LAVICE A ZAČNÚ POBERAŤ OD ŠTÁTU
AKÝKOĽVEK PENIAZ, NAUČIŤ TENTO PENIAZ ODPRACOVAŤ.
POVINNE. ZA KAŽDÉ €URO a POL, DVE – HODINA ROBOTY.
POMÁHAŤ TAM, KDE ĽUDIA UŽ POMALY NEVEDIA, KAM SKÔR
SKOČIŤ, KDE IM POMALY ZAKAZUJÚ ÍSŤ SA VYČÚRAŤ, KEĎ
TLAČÍ, KDE JE VEĽA DECIEK NA UČITEĽA, VEĽA PACIENTOV
NA SESTRIČKU, atď., atď.
DOSTANEŠ 60 €UR, ODROBÍŠ 30, 40 HODÍN.
ČINNOSŤ, ČINNOSŤ, ČINNOSŤ.
Vlastne každý, čo dostane od štátu, lepšie povedané od tých,
čo sú zamestnaní a odvádzajú dane a odvody, akýkoľvek
peniaz, by im tento mal vrátiť vo forme pre nich potrebnej.
Neísť do extrému, nenútiť napríklad momentálne nezamestaného
učiteľa, aby zametal ulicu a jeho bývalého sprostého, lenivého
žiaka, aby mu z okolo prechádzajúceho Mercedesa blahosklonne
ukazoval vztýčený prostredník.
Všetko sa dá, len treba čo najskôr.
Ako s deťmi, tak s čerstvými absolventami, aj s ochotnými robiť.
Lebo keď nie, máme tu Švédsko, Francúzsko, horiace autá.
A aby to neboli domy, prípadne ešte niečo horšie.
ČLOVEK HLADNÝ, BEZ PEŇAZÍ, SI NIEČO VYŽOBRE, UKRADNE.
ČLOVEK NEUŽITOČNÝ, S PENIAZMI, ČI BEZ NICH, ZOŠALIE.
A BEHOM TOHO ZOŠALIEVANIA STROPÍ KOPEC ŠKODY.
Každý dostal od Pána Boha niečo do daru, niekto svoj dar, dary, používal
dobre a dostal ďalšie, niekto ani ten svoj jediný ešte stále nepodaroval.
Lebo možno ho od neho nikto nechcel, aj keď by sa oň rád podelil.
SKÚSME SA NAUČIŤ ROZOZNAŤ NA DRUHÝCH, ČÍM NÁS MÔŽU
OBDARIŤ A NA OPLÁTKU IM DÁVAŤ Z TOHO SVOJHO.
Nehovorím o peniazoch, aj keď som nimi začal.
Ale o KORUNE, to už áno.
Ako kráľ-ovnu/-a zdobí KORUNA, tak aj každého z nás zdobí niečo, o čo
sa ale musíme deliť, lebo keď nie, tak sa to v nás hromadí a je
to potom na príťaž. Odbremeňujme seba a hlavne ľudí okolo
seba, tým, že budeme používať ich dary a naopak, ponúkajme
im tie svoje. Ale vždy niečo za niečo. Lebo niečo za nič NIČÍ.
Hlavne toho, čo si zvykol brať, brať, brať.
A potom aj toho, čo rozdáva (väčšinou nie zo svojho)
a nemá páru o HODNOTÁCH.