Na jednej z tohtoročných potuliek, tentokrát svetom Slovenským,
ma to zavialo aj na Bratislavské Hviezdoslavovo námestie.
A čudujsasvete, okolo Hviezdoslava, lepšie povedané vľavo a vpravo
od jeho sochy, do kameňa vytesaná, síce už slabšie viditeľná, ale
predsa len zlatými písmenami, snáď jediná báseň, ktorú si kompletnú
pamätám zo stredoškolských čias, asi preto, že som sa ju ani nepotreboval
učiť, to som sa len rozpamätovával …
Čo dávam, dávam z úprimnosti duše,
raz myšlienky kvet a zas teplý cit,
jak zvnútra práve k svetlu vzplály samy
bez okrás, lesku, farbidla.
Ja nevedel sa nikdy zatajiť,
ja vždycky nenávidel šaľbu, mamy
a strojenosti pravidlá,
hluk prázdny šíroústych rečí,
kadejaký lže zvodný obyčaj,
kov falše, poklôn jalovosť,
ňouž nepreráža ani krv, ni kosť,
hlaď pĺžovú a iných mastí krámy,
mne odporným, čo prírode sa prieči,
len PRAVDY si ctím prostý obličaj !
Skrsne-li teda pocit pravý v skrýši duše,
jak hviezda v súmrak včasne zárivo,
už vyrazený letí, letí čo šíp z kuše.
Ó, duše mojej rýdze tkanivo,
veď ruše sa mi s každou piesňou, ruše !…
Celú báseň, navyše slovenskú, som ešte nikde inde, v mojom
doterajšom pozemskom živote, zobrazenú v skale nevidel.
Toto je pre mňa tá najkrajšia kultúrna pamiatka Bratislavy.
Lebo je tak málo viditeľná a predsa …
tak veľmi svieti, žiari.