Nemusím, nepotrebujem si toho pamätať o Vaškovi Havlovi veľa.
Ale to jeho, lepšie povedané to „jeho“ prevzaté zhora, samozrejmé
a jasné, že Láska a Pravda zvítězí nad …
– to si pamätám veľmi dobre, to je v každom z nás zakódované už
od narodenia, pár detských rokov tomu pozerajúc rozprávky,
počúvajúc mamy, babičky čítajúce nám príbehy z knižiek, veríme,
vieme, že je to tak, aby sme starší a starší prestávali tomu veriť
čím ďalej, tým menej.
Raz to zákonite príde, keď zistíme, že maličká lož, neláskavé využitie
hmotnostnej prevahy nad mladším súrodencom nám prinesie určité
výhody, bitku dostane mladší bráško, čokolády môžem jesť nádherné
dve miesto odpornej jednej.
S pribúdajúcimi rôčkami sa menia výhody, výhodného fleka dostanem
ja miesto kolegu, len som tomu trošku pomohol úpravou pravdy, jazdím
na Porsche miesto úbohučkej Fabie, silou svojho vplyvu, počtom vhodných
známych na ešte vhodnejších miestach nepotrebujem ani len presviedčať.
To je presvedčivé samo osebe.
Všetko je to krásne, dlhé desiatky rokov to funguje, má to len zopár
maličkých nedostatkov. Sem tam sa ozýva svedomie, to som vždy dokázal
prehlušiť, jediné, čo prehlušiť nedokážem, je fakt, že raz z tohto môjho raja
na Zemi budem musieť odísť. A začínam mať takú neblahú predtuchu, že
tento môj Paradiso bol kúpený za pár desiatok malých Pekiel, ktoré som
spôsobil ľuďom okolo mňa.
A ak som poriadny formát, veľké zviera, tak v tom mojom Paradise žijem
nielen ja, ale aj celá moja rozvetvená rodinka, moji kámoši, ich rodinky a
ich kámoši a tento náš Big Paradiso je kúpený za ohromné množstvo
malých Pekiel, dosť stredných a na rováši máme aj Exemplárne, Donebavolajúce
a Zjavné Peklá. Máme však televízie, noviny, médiá, takže ešte sa nám akotak
darí oblbnúť už ani nie tak davy, ako hlavne tých, ktorých platíme z peňazí
tých davov. Davom sa to nepáči, ale moc je ešte stále v našich rukách.
Jednu, jedinú VEĽKÚ chybu to celé má. Blíži sa KONIEC. Blíži sa koniec
tohoto nášho Raja na Zemi, blíži sa koniec nášho pobytu na Zemi.
Tento zrušiť nedokážem, ten je mimo moju moc. Už dokonale nemocnú.
A pritom to bolo také jednoduché, videl som to zopárkrát vo svojom živote.
Niektorí ľudia ten svoj Veľký Vnútorný Raj budujú, no nie ako ja, ale presne
opačne, na čo najväčšom množstve maličkých Rajov svojich blízkych, no ešte
lepšie ľudí celkom neznámych, ktorí vlastne nemajú dôvod čakať, že by im
niekto úplne cudzí pomohol. Také jasné blesky z neba, ale nie tie, čo
zapaľujú senníky a stodoly, ale srdcia a duše.
Zomierajú ľudia, to je celkom prirodzené, zomierajú aj tí najslávnejší, tí, ktorí
mali veľké možnosti zmeniť svet k lepšiemu.
Ale oni vždy tí veľkí potrebujú k zmene tých malých.
Kráľovná v mravenisku je fajn, ale bez tisíciek pracovitých mravčekov
v mravenisku by nebola ničím, zahynula by.
Darmo budeme teraz zosnulému vyčítať, čo všetko neurobil, keď sme sami
nepriložili ruku k dielu, ktoré sme očakávali iba od neho.
Učíme sa dosť tvrdo hlavne na vlastných chybách.
Dvadsaťdva rokov po revolúcii a taká dezilúzia, že mnohí sa cítia horšie
ako pred ňou, mnohí si pripadajú bezmocní a nemohúci.
Pochopme ale, že to nie “ ONI “ nás urobia šťastnými,
že len MY SAMI určujeme, či budeme žiť PEKLO a či RAJ.
Ale ten raj môže kľudne byť troška chudobnejší na veci, zato o to
bohatší na ĽUDÍ, PREŽITIA, DARY DUCHA, LÁSKY a PRAVDY.
Prajem Vianoce bohaté Duchom.