To som si teda dnes naložil !
Takmer horšie ako do vlastných gatí.
Lebo odtiaľ by som to s božou pomocou nejako vyklopil, zvršky
vypral a vysušil a potom by bolo v podstate všetko ako po starom,
len s tým rizikom, že ma pri mojom pokakaní sa niekto videl a
prezradí to mojim známym a urobí mi hanbu – ak mne vôbec nejaká
hanba niekedy je.
Myslím, že nie.
Lenže to, že som dnes na 13.30 zamieril do Auly Ekonomickej
Univerzity, kde som dnes mimochodom stretol (OPäŤ !!!) Eriku
Jurinovú z Obyčajných ľudí, až som bol nútený sa jej spýtať, či
prenasledujem ja ju alebo ona mňa, pričom som dostal od nej
minipoučenie, že nie je až také ľahké získať pre založenie ich
novej strany 1000 podpisov, ako som jej posmiačky sľuboval, že
zoženiem. No to stále platí, že zoženiem, keby že chcem, ale
práve to je tá otázka, či naozaj chcem a či je dôvod chcieť.
Lebo mi to pripadá ako mnohokrát v mojom živote.
A asi ste sa stretli s tým aj vy, aspoň niekedy a čítal som o tom
ako malý frkan aj akúsi rozprávku.
Potrebujeme od teba pomoc, voláme na teba odušu, že príď, príď,
please, please – lepšie to znie foneticky …
príď, príď, plíz, plíz, ty prídeš a oni, že …
ahoj a ty tu čo robíš ??? blablablablabla ahoj.
Ja neverím vlastným ušiam – som bol v tom, že ste chceli v niečom
pomôcť, niečo sa dozvedieť, a keď som došiel, aby som jedno i druhé,
tak sa dozvedám, že ma vlastne nie je až tak treba.
Sprvu som bol na rozpakoch, ale už si zvykám, že to tu asi tak beží.
Si rozmyslím nabudúce, že či má nejaký význam niekomu ponúkať pomoc
a spoluprácu, alebo počkám, až sa „potřebný“ , aké to pekné české slovo,
bude nachádzať po krk v sračkách alebo prinajmenšom v problémoch
ním spôsobených.
Teraz to nebolo osobné voči Erike, skôr myslené všeobecne, tak trošken
pripomínajúce situácie na mnohých miestach sveta, prípade našej milovanej
Európy.
Rečnili múdro, veľa, niekedy slovami, ktorými rozumeli len oni sami, prípade
zdatní lingvisti, mne to pripadalo ako predvádzanie sa chlapcov pred zčasti
dievčenským publikom, že kto je vyššieho intelektu a kto bude lepším
SybiloZemanom,
t.j. prognostikom, ktorému lepšie, na viac percent vyjde jeho predpoveď.
Joj, zabudol som, bola to Konferencia o alternatívach ekonomického vývoja
vo svete.
Borec z Ameriky tuším propagoval socializmus a jeho geniálne stránky, a to nie
som ironický, len som videl úškrny ľudí kedysi v socializme reálne žijúcich,
borec od nás tvrdiaci, že kapitalizmus OK, len si treba ujasniť pojmy a správne
ich používať, Staněk klasicky informovano – katastrofický a Chmelár s novým
objavom, že za pár rokov dojde ropa a my budeme v háji.
Edo Chmelár sa mi počúval asi najlepšie, ale tou katastrofickou víziou bez ropy
ma troška sklamal, plakať nad o 50 rokov rozliatym mliekom, keď budem mať
k dispozícii 500 ďalších iných nápojov plus aj to mlieko, mi pripadá ako
nárek starej babky, že o tri roky nebude mať zuby a zomrie od hladu.
Protézy, potrava z tuby či niečo intravenózne – to nepočula, nevidela, nečítala –
veď načo aj.
Nepamätám presne, o čom hovorila tá baba, ale špeciálne si vyťahujem leták,
kto to bol … Doc. Ing. Ilona Švihlíková, PhD., ale jej záver si pamätám veľmi
presne …
AK SA ĽUDIA ZDOLA NEZJEDNOTIA A NEPOSTAVIA AKO POČETNÁ AJ
MORÁLNA PRESILA HŔSTKE NEZODPOVEDNÝCH VRAJ „MOCNÝCH“,
TAK TÍ SAMI NEUROBIA ANI HOLÉ PRD.
Dorazil som sa večer o 20.30 po omši v UPeCe v Mlynskej Doline.
Nabehli tam štyria chlapci, Mr. Dostál z OKS, za .Týždeň dvaja redaktori,
jeden z nich Števo Hríb, k tomu ako čerešnička na torte Rado Procházka
z KDH, ktorý nech robil, čo mohol, nech obhajoval Euroval, solidaritu,
kresťanskú pomoc, zodpovednosť za osudy iných ako seba, nemal šancu.
Števo Hríb si z neho, ako je jeho dobrým zvykom, uťahoval až tak, až to
ani Rado nevydržal a sem tam si kvalitne ironicky utiahol aj on z neho, no
moc mu to nepomohlo.
Pri odchode bol hádam ešte smutnejší a unavenejší, ako keď prišiel.
A dokonca odmietol nejakého mladého diskusiechtivého, že má ešte 40 km
cesty domov pred sebou.
A zajtra Najťažší Parlament jeho života.
Prejde Euroval alebo NIE ???
Ostane Radičová premiérkou alebo ZLOŽÍ FUNKCIU ???
No uvidíme zajtra večer.
Ale myslím, že mnohí sa budú dnes večer prehadzovať v posteli, ako by
im išlo o život.
Lebo v mnohom aj pôjde.
Ale zasa v tom najpodstatnejšom určite nie.
Lebo bola vojna, prvá i druhá svetová a fungovalo sa ďalej.
A tá, som presvedčený, v ich treťom pokračovaní v zmysle tanky, granáty,
nehrozí. Možno v Janovej opitej mysli, ale reálne akurát tak v slovnej,
myšlienkovej rovine.
Ale záver v UPeCe bol a vlastne ešte je, excelentný.
Neviem, čo to hrala a hrá tá dievčiná, ale oblažuje ma to a ukľudňuje.
Že nie je až tak zle.
A že má zmysel žiť a tešiť sa na zajtrajšok.
A kašlem na to – idem sa dolu na ŇU pozrieť.
Aj Vám prajem podobné umelecké zážitky.
Kašlite na politikov, vrhnite sa na HUDBU 🙂