Pravda často tak bolí … ale lieči.

.   Tak čo? S veľkou slávou a vážnymi tvárami ich posadíme do väzenia, možno aj

na doživotie, kebyže je to niekto u nás doma, či dokonca blízky vládnym stranám,

opoziční s najväčšou dôležitosťou a nesmierne ťažko skrývanými víťazoslávnymi

úsmevmi zavelia k predčasným voľbám, kebyže sa ukáže, že to bola akcia tajných,

neznámych, neopísateľne mocných kdesi spoza hraníc, preto, lebo všetky naše

vlády majú dovolené kradnúť, ale iba pod podmienkou, že budú poslušné a budú

plniť príkazy neviditeľných, svetovládnych a nebudú drzo odmietať solidárne prijať

hostí pozvaných krajinami, ktoré koloniálne, či lebensraumovské svedomie hryzie

alebo aj povinne hrýzť musí, hoci by už nemuselo, dodnes. Prípadne bez akýchkoľvek

pripomienok podpíšu Istanbulské a iné dohovory, sklapnú podpatky, sklopia uši aj

oči vždy, keď na nich spočinie prísny pohľad Elít … v takomto prípade by zasa mala

navrch vláda a koaličné strany, nemainstreamové weby a „konšpirátori“ by boli na koni

a mali by potvrdené, že za všetkým zlom sveta sú zlotrilé rodinné klany sveta, ktoré

ovládajú banky, vlády, nadnárodné spoločnosti, jednoducho všetkých a všetko. A

kebyže je to aj iný, celkom prozaický dôvod, tak mu nebude veľká časť jedných aj

druhých uveriť, lebo to by už bolo také obyčajné, všedné, akého máme plno každý

deň v krimisprávach a na titulkách bulváru, dnes už aj toho mienkotvorného, celkom

bezpochyby nehoaxového a seriózneho.

.   Kebyže sú všetci vinníci ohľadom posledných udalostí na doživotie v base, nech

ich je aj cez sto, tak čo? Na ich uvoľnené miesta čakajú a sú pripravení ihneď a

bezodkladne nastúpiť noví. Lepší? Horší? Takých, čo sú schopní objednať si

likvidáciu, zaplatiť ju, zahladiť všetky stopy, mať krytie všade možne, tak, aby sa

nemuseli obávať, že sa na nich príde, takýchto je po svete a aj u nás veľa, keď ide

o vysoké politické hry a dôležité záležitosti, všetko je prichystané do najmenších

detailov, až tak, že vysoko profesionálna akcia sa naaranžuje ako niečo, čo vyzerá

zdanlivo amatérsky a náhodne. Prípadne sa aj prezidenti odklonia na dovolenky a

dlhoroční investigatívni neagentskí gorilí, investinegatívni (čudné slovo? … áno, to mi

kedysi dávno vŕtala hlavou negácia slova „negatívny“) novinári spoza mora sa po

manželstvách s miestnymi novinárkopolitičkami znenazdajky pár dní „pred“ vrátia

domov k starým láskam. Áno, aj takéto konšpirácie, či nevyvrátiteľné „pravdy“

behajú po rozumoch mnohým, cítiacim, že celé to je nejaké divné, zvláštne. A hoci

sa z týchto vraj konšpirácií mnohí tí novinári zoradení v šíku proti súčasnej vláde a

hlavne jej najväčšej strane vysmievajú, kdesi tam vzadu, v podvedomí hlodá červíček

neistoty, „čo ak to je naozaj tak, že my síce píšeme pravdu a naozaj odhaľujeme

prehrešky až hriechy našich domácich, ale zaveliť k odstráneniu našemu, ba čo viac,

našich blízkych, môže niekto, kto chce, aby sa to na tých, o ktorých píšeme a ktorých

kritizujeme, len hodilo a prišilo im to a my sme len usmrtenou návnadou na háčiku,

na ktorý sa má chytiť úplne iná ryba“. Istý si už nie je pomaly nikto a ničím. Ak tým

novinárom, prípadne opozičným politikom naozaj niečo hrozí, môžu sa zveriť do rúk

policajtom, ktorým nedôverujú? Paranoja ako vyšitá.

.   Aby sme sa trošku poposunuli k hľadaniu vinníkov, keď už aj nenájdeme tých

bezprostredných, tak si niečo povedzme aj o nepriamych, stále ale na rovnakej

frekvencii znejúcich. Len si predstavte, že scénku z minulonedeľných „O päť minút

dvanásť“, kde poslankyňa so zachmúrenou tvárou, dobre, že nie s krvavými očami

a do oponenta bodajúcim ukazovákom priam kričí: „Vy ste skončili!!!“ – a toto by sme

dali pozrieť malému prváčikovi z Filipín, či mierumilovnému mimozemšťanovi a

spýtali by sme sa ho, ich, kto je tu dobrý, kto zlý, ktorý z dvojice v tejto jednoaktovke

znázorňuje vraha a kto obeť, asi by to bolo dosť jasné. A v opačnom garde, počas

piatkových zhromaždení sa očakávali nepokoje a násilnosti, mnohí varovali pred

slovenským majdanom a čudujsasvete, súc neprítomní na námestiach a uliciach

by sa po prípadnej krvi, či dokonca obetiach hádam aj potešili, víťazoslávne by

kričali: „My sme to hovorili!“ a škodoradostne a so zadosťučinením mudrovali: „Tak

vám treba, máte, čo ste chceli!“, neberúc do úvahy, že tam mohli byť a aj boli mnohí

nezmanipulovaní, len jednoducho túžiaci po zmenách k lepšiemu, a je jedno, či

pod taktovkou súčasných vládnych, opozičných alebo aj kľudne všetkých spolu.

.   To je také jednoduché, kričať: „Oni, on, ona sú zlí! My, ešte lepšie JA som ten

dobrý, tá dokonalá, JA vás povediem k svetlým zajtrajškom. Ja som múdrejšia,

znalejší ako samotný Kristus, brvná v očiach majú ONI, JA som svoju poslednú

smietku vybral(a) zo svojho oka pred rokmi, ja vidím celkom zreteľne a jasne, ČO je

pravda, na Ježiša sa vykašlite, ten dávno umrel, teraz tu máte mňa!“. Kresťanmi sa

to tam len tak hemží, ale na tieto varovné slová sa tak ochotne a s obľubou zabúda.

A ešte na jedno dôležité milí parlamentní veriaci i presvedčení pravidelne zabúdajú,

na starobiblické: „Moja je pomsta i odplata!“, modernou rečou povedané, nie, že by

sa Stvoriteľ mal osobne mstiť za hriechy a previnenia, ale že Spravodlivosť si vždy

svoje cestičky nájde a ani len jediné zrniečko neprávosti nebude nepovšimnuté,

akokoľvek sa nad tým ateisti pousmievajú, často ale tej Spravodlivosti neveria ani

len samotní veriaci, pretože ju očakávajú hneď a zaraz, ako keby samotný Najvyšší

mal zasahovať na ich pokyn, keď si to želajú oni, netušiac, že neprávosť sa im samým

deje ako odplata za nejaké z ich vlastných previnení niekedy z minulosti. A dokonalí

a nevinní nech nenariekajú, sú tu ako pedagogický zbor, troška sa zababrať a

prepotiť, či zašpiniť nepoškvrnené rúcha jednoducho musia, pri robote sa to stáva.

.   Nejaké riešenie? Účinné a dokonalé? Ale áno, existuje také, čoby nie! Koho to

ešte stále baví, nech to naďalej robí, upozorňuje na všetko to zlo, neprávosti, krivdy,

špinavosti, podvody. Ja som na to prišiel už dávno a funguje to naprosto na všetkých,

či už malých lotríkov v rodinách, škôlkách, základkách, nezbednice na stredných aj

univerzitách, malých, veľkých, tlstých, chudých, ak to nedokážu ony samé, oni sami,

budeme im musieť pomôcť s tým my, objaviť v nich všetky dobrá, klady, plusy, dary,

ktorými nás ešte len majú obdarovať a obdarovávať. Nie je tu na Zemi nikto taký,

ktorý by nemohol niekomu s niečím pomôcť, objasniť mu niečo hoci aj bez slov, len

svojou prítomnosťou, priviesť ho na správnu cestičku, aj keď, žiaľ, za cenu ukázania

na vlastnom zlom príklade, že takto sa to robiť nemá a nesmie, lebo to spôsobuje

iným utrpenie. Nie je tu nikto stelesnenie samotného zla, neschopný vykonať nejaký

dobrý skutok, dva. Len mu, jej, budeme musieť dať šancu a možno aj veľakrát

objasňovať, že svoj syzifovský obrovský balvan hriechov môžu a budú musieť

prestať kotúľať na vrcholček a že sa načim začať venovať niečomu lepšiemu a

užitočnejšiemu, ku prospechu svojim blížnym.

.   Pomáhajme trpezlivo, prekonávajúc sami, samé seba, „zlým“ prejaviť to dobré

v nich, poukazujme na to ochotne a radi, keď sa im to podarí uplatniť, keď zlomíme

nad niekým palicu, tak aspoň nájdime niekoho, kto ešte nie a kto je ochotný, schopný

uplatniť iné výchovné metódy, možno drsnejšie, jemnejšie, vždy je niekde niekto

skúsenejší, schopnejší nájsť dobré riešenie. Plné väznice hriešnikov a trestancov

z nás lepšiu krajinu neurobia, najvyšší čas začať s prevýchovou lotríkov, keď to

nedokáže naša vrchnosť, lebo časť z nej sama lotríkmi je, budeme sa musieť do toho

pustiť my sami. Nech sa nám v tom darí, kdekoľvek sa nachádzame, ak sa na to

vykašľeme, mohlo by sa nám to nepekne, kruto vymstiť, ale ja som presvedčený,

viem, že to skôr či neskôr zvládneme. Nie klin klinom, zlo zlom, DOBRO je tou

zázračnou mocou …

N A Z D A R   !